Kouč má ostať v pozadí

 Len z pozadia a určitého odstupu môže kouč vidieť veci jasne a objektívne. Ide o to vidieť klady a nedostatky z hľadiska celku a nachádzať správny prístup ku každému hráčovi. Pokiaľ je kouč príliš v popredí, nedokáže to.

Postoj kouča k tímu je často diskutovanou témou. Svojím postojom k jednotlivým členom tímu môže nielen výrazne ovplyvniť ich výkony, ale neraz aj rozhodnúť o výsledku. Aké by mali byť postoje kouča? Byť autoritatívny alebo demokratický? Uzavretý alebo otvorený? Som toho názoru, že každý postoj má svoje pre a proti. Efektívnosť závisí od toho, či je postoj uplatnený správne v kontexte danej situácie. Skrátka, niekedy treba pritvrdiť, inokedy uvoľniť, niekedy byť otvorený, inokedy si veci nechať pre seba. Kouč musí byť veľmi skúsený na to, aby vedel, čo má kedy použiť.

Napr. futbalový kouč Luiz Felipe Scolari počas svojho prvého angažmán v národnom tíme, kedy Brazília vyhrala MS,  použil v príprave dva diametrálne odlišné postoje. V čase nominačných bojov o reprezentačné tričko bol k hráčom veľmi prísny až tvrdý, čím skúšal ich odolnosť a vnútornú motiváciu reprezentovať krajinu. Keď určil definitívnu zostavu, zmenil svoj postoj. Začal sa k hráčom správať tak, aby sa cítili ako jedna veľká rodina. Náš hokejový kouč Ján Filc vyskúšal pred MS vo Švédsku vyše 60 hráčov, z ktorých potom vytvoril hráčske jadro, na ktoré sa mohol v záverečných bojoch MS spoľahnúť. Legendárny basketbalový kouč Phil Jackson pracoval s hráčmi tak, aby sa každý cítil byť dostatočne užitočný pre tím. Najväčšie hviezdy Jordana, Bryanta či Pippena presvedčil o tejto filozofii tak, že im robilo viac radosti hrať pre tím, než aby vynikali len individuálne (čím paradoxne vynikli ešte viac).

Existuje mnoho spôsobov ako koučovať tím k úspechu, ale podstatné je, aby kouč vždy ostal za svojimi hráčmi. Tí môžu vyniknúť len vtedy, ak kouč nie je v popredí, ale v pozadí. Kouč, ktorý je príliš v popredí, si nedokáže udržať jasnú myseľ. Niektorí koučovia sú príliš orientovaní na vlastný úspech, prípadne v nich prevláda hráčska myseľ a chcú hráčom ukazovať ako veci treba robiť a ako správne súťažiť.  Ale ak niekto chce byť úspešný kouč, musí na sebe pracovať ako kouč. Je to dlhodobá práca nielen o víťazstvách, ale aj o prehrách a poučení sa z vlastných chýb.

V tímových súťažiach vidím tri základné úlohy kouča. Po prvé, vidieť v každom hráčovi  potenciál užitočnosti pre tím, po druhé presvedčiť ho o tomto potenciáli, a po tretie pracovať s ním tak, aby sa k tejto užitočnosti dopracoval. Pri takom prístupe hráči zo seba vydávajú viac, než si mysleli,  že dokážu.  V tom je čaro tímovej súťaže. Dokonca sa zdá, že svetoví športovci z individuálnych športov túžia práve toto zažiť na vlastnej koži (spomeňme si na Federera a Nadala vo vlaňajšom Laver Cupe).

davis cup-3Debut Dominika Hrbatého ako  kapitána Davis Cupu proti Bosne a Hercegovine počas uplynulého víkendu nevyšiel, prehrali sme 2:3. Kapitán v príprave svoju pozornosť príliš upriamil na Martina Kližana ako na jednotku tímu. Možno sa to zdá byť prirodzené, keď je aj jeho osobným trénerom, ale jeho dva body zo singlov na víťazstvo nestačili. Ďalší hráči nedokázali podať v stretnutí ich maximum. 

Protekcionizmus ide proti podstate športu

Protekcionizmus v športe je ako nákaza. Ak jeden začne, po chvíli nasledujú ďalší. Jedinou prevenciou je dôsledné uplatňovanie pravidiel férovej konkurencie.

Protekcionizmus má žiaľ v našich končinách hlboké korene a tradíciu. Dlhé desaťročia života v socializme pod heslom “všetci sme si rovní, ale niektorí sú predsa len trochu rovnejší” urobili svoje. Mnohí ľudia dodnes neveria tomu, že úspech sa dá dosiahnuť vlastnými schopnosťami a bez protekcie. Rodičia vytvárajú pre deti všemožné zvýhodnenia pre dosiahnutie úspechu (autom až k vchodu do telocvične, ten náš musí byť v zostave stoj čo stoj) než aby v nich pestovali správne hodnoty, vlastnosti a návyky. K tomu treba mať kontakty na vplyvných strýkov, takže ľudia si v našom malom štáte neustále vytvárajú siete na chytanie “zlatých rybiek”.  Málokto si pripomína overené pravdy, že kto rýchlo získal, ten rýchlo stratí, kto nie je pripravený, nedokáže využiť šancu a ak niekto nemá na to, tak to jednoducho nedosiahne. Výsledky protekcionizmu a následného šlendriánu vidno všade, a v športe je to obzvlášť očividné.

Najlepšou analógiou pre vrcholový šport je boj v divočine. Tu víťazia tí najschopnejší, slabší postupne odpadávajú a najslabší zahynú. Na takýto existenčný boj musí byť zviera dobre pripravené. Samička to inštinktívne vie a podľa toho vychováva potomstvo. Najskôr mláďatá vedie k tomu, aby si v súbojoch ostrili pazúry vo vzájomných súbojoch, potom ich naučí loviť a v pravý čas ich odoženie k samostatnému lovu. V divočine lovec musí prežiť, jeho sústavná ochrana ostatnými by bola pre svorku neúnosná. Je zaujímavé, že inštinkty hierarchie skupiny máme zakotvené v sebe aj my ľudia. Zo spomienok z detstva si určite vieme vybaviť ako skupina detí demonštratívne opovrhuje tým dieťaťom, ktorému bola poskytnutá neoprávnená výhoda či protekcia.

Protekcionizmus v športe je ako nákaza. Ak jeden získa protekčnú výhodu na úkor ostatných, po chvíli to skúšajú ďalší. V podvedomí ľudí je zrejme strach, že bez protekcie by to nešlo, tak sa tomu postupne prispôsobujú. Čoskoro to pokazí atmosféru v celom tíme, vytratí sa prirodzená súťaživosť a radosť zo športu. Pripomeňme si, že protekcionizmus deformuje psychiku každého človeka (nielen v športe) nasledujúcimi spôsobmi:

  • človek nezíska odolnosť voči prehrám a ťažkostiam
  • nenaučí sa prirodzenej tvorivosti v riešení problémov
  • nemá z výkonu pocit hrdosti a sebahodnoty
  • nezíska obdiv od druhých, ale závisť zo strany poškodených
  • nezíska ozajstných priateľov
  • nedokáže zdieľať spoločné zážitky s ostatnými
  • nechápe pravú cenu víťazstva
  • prežíva v ilúzii vlastnej úspešnosti

Jedinou prirodzenou a správnou cestou rozvoja výkonnosti je zabezpečiť zdravé konkurenčné prostredie. K tomu treba zaistiť všetky pravidlá na férovú konkurenciu. Pokiaľ nefunguje fair-play, nefunguje ani šport. Mnohí ľudia by sa radi inšpirovali športom vo svojom vlastnom živote, ale ak tu cítia podvody a klamstvá, rýchlo šport opúšťajú.

Dzudo - Medzinarodny turnaj v dzude - Banska Bystrica - 10.2.2018

Olympiáda je za nami… a čo nám priniesla?

Olympiáda je viac záležitosťou národnej cti a hrdosti než iné svetové podujatia. Cenné kovy tu získavajú spravidla skúsení šampióni alebo prekvapujúci víťazi. A najviac dosiahnu takí, ktorí dokážu v príprave spolupracovať.

Včera sa skončila 23. zimná olympiáda v Pchjongčchangu. Čo zaujímavého priniesla z psychologického pohľadu? Ukázalo sa, že olympiáda je oveľa viac vecou národnej cti a hrdosti než iné svetové podujatia. Každý detail je tu pod drobnohľadom novinárov, každý prečin je komisármi rozpitvaný a exemplárne sankcionovaný. Evidentným dôkazom je Rusko, ktoré z dôvodu štátom riadeného dopingového programu nesmelo štartovať pod vlastnou zástavou a táto športová veľmoc skončila až na 13. mieste  s bilanciou 17 medailí (2-6-9) oproti prvenstvu pred štyrmi rokmi s bilanciou 29 medailí (11-9-9) v Soči.

Ďalšou pravdou je, olympijské kovy berú spravidla najskúsenejší šampióni (Kuzminová, Dahlmeierová, Bjorgenová, Fourcade,  Hirscher, či hokejový tím Ruska) alebo prekvapenia (snowboardistka Ledecká v super-G, hokejový tím Nemecka). Psychologicky sa to dá vysvetliť tak, že dlhoroční šampióni majú vysoký stupeň sebapoznania, dokážu sa výborne individuálne pripraviť fyzicky aj psychicky na hry, pretože s nimi už majú predchádzajúce skúsenosti. Presne vedia, čo kedy treba urobiť a čoho sa vyvarovať a v súčte potom robia menej chýb než súperi. U športových prekvapení nikto medailu neočakáva, takže majú  výhodu v tom, že nie sú vystavení príliš veľkému tlaku a môžu sa pokojne pripraviť na výkon.

Ukázalo sa, že najlepšie výsledky mali tí,  ktorí dokázali spolupracovať ako tím. Mohli ťažiť z dlhoročných skúseností šampiónov a novej mladej energie. Bolo to vidieť nielen v kolektívnych, ale aj individuálnych športoch. Marcel Hirscher v každom interview oceňoval výkony svojich mladších slalomárskych kolegov, a ešte markantnejšie sa to prejavovalo v prípade krasokorčuliarskych superdvojičiek (Medvedevová-Zagitovová, Fernandez-Hanju).

A čo my? Mali sme šťastie v podobe troch medailí Kuzminovej, ale to nám nemôže zaslepovať oči. Jedna lastovička jar neurobí. Bolo by výborné, ak by Nasťa dokázala v závere svojej kariéry potiahnuť mladé talentované biatlonistky na ceste na vrchol tak ako to urobila Veronika Velez-Zuzulová s Petrou Vlhovou.  Mimochodom, kto zo športových funkcionárov lyžiarskeho zväzu si to všimol a poďakoval jej za túto nezištnú službu? Naši športovci sa zväčša pripravovali na OH izolovane a roztrúsení po celom svete. O nejakej synergii nemôže byť ani reči. Význam spolupráce by mohli konečne pochopiť aj naši športoví funkcionári. Myslím si, že práve spojenie rivality so spoluprácou a následný synergický efekt je veľká psychologická výzva vrcholového športu.

hanju-fernandezjevgenija-medvedevova-alina-zagitovova-clanokWmatt-hirscherSY 17 Záhreb - Na snímke zľava druhá Slovenka Petra Vlhová, víťazka Slovenka Veronika Velez-Zuzulová a tretia v cieli Češka Šárka Strachová oslavujú na pódiu slalomu Svetového pohára žien v alpskom lyžovaní v Záhrebe 3. januára 2017. FOTO TASR/AP From left, second placed Petra Vlhova, from Slovakia, fellow-countrywoman Veronika Velez Zuzulova, the winner, and third placed Sarka Strachova, of the Czech Republic, celebrate after an alpine ski, women's World Cup slalom in Zagreb, Croatia, Tuesday, Jan. 3, 2017. (AP Photo/Giovanni Auletta)

 

Olympiáda s politickou príchuťou

olympijske vlajky
Niektoré štáty si dnes kupujú takmer hotových šampiónov z cudziny,
aby sa zviditeľnili vo svete, ale v podstate hovoria: Nemáme na to,
aby sme si ich vychovali doma, tak sme ich kúpili vonku.

Všetci sa na olympijské hry tešíme. Niektorí nedočkavo pred televíznymi obrazovkami, iní sa inšpirujú hrami a zvyšujú svoje športové aktivity, niektorí ich sledujú jednoducho zo zvedavosti, či sa vyvoleným jedincom splní olympijský sen. Ale jedno vieme všetci. Olympiáda je politický a ekonomický nástroj celej planéty. Športovci tu okázalo reprezentujú svoje krajiny a pokiaľ dovezú domov medaile, je to vnímané celým svetom tak, že štát je úspešný (aspoň čo sa športu týka) alebo modernou terminológiou povedané “zviditeľňuje sa”.

V nedávnej minulosti platilo, že čím silnejší a autoritatívnejší politický režim, tým viac dôležitosti pripisovali politické špičky počtu získaných medailí. O vrcholovom športe sa hovorilo ako o výkladnej skrini režimu. Pod piatimi kruhmi tak bojovali Sovieti proti Američanom (ZSSR : USA), východní Nemci proti západným (NDR : NSR), a neskôr pribudli aj ďalšie krajiny (napr. Čína), ktoré tiež dokázali, že sú športovými superveľmocami.

Dnešná doba je už iná. Každý štát si môže kúpiť takmer hotových šampiónov a po určitom čase ich predvádzať ako vlastných. Ak štát  správne zainvestuje, pri troche šťastia príde zisk nielen v podobe vzácneho kovu, ale aj ako dôkazu politickej úspešnosti. Slovensko tiež investovalo, a oplatilo sa! Kúpili sme športovkyňu od veľmoci, ktorá ju hlúpo predala. Ale tak to už v obchode chodí. Teraz máme našu športovú Nasťu, nasťenku.

Pôvodom ruská biatlonistka s veľkou mierou talentu a ešte väčšou pracovitosťou pod vedením ruského trénera a manžela v jednej osobe už dvanásť rokov vozí medaile domov na Slovensko. A po každej olympiáde dáva dojemným spôsobom najavo aká je šťastná, že môže reprezentovať našu krajinu. Tak sa spolu s ňou môžeme tešiť všetci – politici, funkcionári a fanúšikovia športu, či komentátori, ktorí vedia rozjasať nezanedbateľnú časť národa. Tú časť, ktorá akosi pozabudla, že slovenský šport neustále živorí, bez ohľadu na to, či niekto vozí medaile alebo nie.

Boli sme majstrami sveta v hokeji, vyhrali sme Fed-Cup v tenise, máme Petra Sagana , a čo zásadného sa zlepšilo v slovenskom športe? Takmer nič. Šport stále nesú na pleciach rodičia, ale deti obvykle musia končiť so športom predčasne, a najčastejšie kvôli peniazom. Väčšina populácie si pravidelný  šport nemôže dovoliť. Ľudia jednoducho nemajú na to a často ani nemajú kde. Na Slovensku je podstatne viac chátrajúcich asfaltových plôch a zastaralých športových areálov než moderne vybavených športovísk a štadiónov. Realistická časť národa sa preto len útrpne prizerala ako slovenský prezident (podobne ako ten predchádzajúci) veselo šantil v hlúčiku hokejových fanúšikov, ktorí si mohli dovoliť ísť fandiť na druhý koniec sveta na olympiádu… a pritom si myslela svoje.

osrblie- strelnicaosrblie-realita3

Osrblie (Národné biatlonové centrum) bolo dejiskom Majstrovstiev sveta v biatlone (1997), ale za posledných dvadsať rokov sa tu žiadne svetové podujatie (s výnimkou svetovej univerziády) nekonalo, najmä z dôvodu nevyhovujúcej infraštruktúry strediska a zlého dopravného spojenia. 

ms 1970-fisareal fis

Štrbské Pleso – jedno z najkrajších turistických stredísk Vysokých Tatier bolo dejiskom Majstrovstiev sveta v klasických disciplínach v roku 1970.  Odvtedy sa tu nič významné v športe nekonalo ( s výnimkou svetovej univerziády spolu s Osrblím), opäť z dôvodu nevyhovujúcej infraštruktúry strediska a predpotopného vybavenia športového areálu. 

Ženy a muži v športe

Pre športovkyňu je na prvom mieste kvalita vzťahu s trénerom, kým pre muža sú rozhodujúce výsledky.

Po ukončení pretekárskej dráhy som začal trénovať s naivnou predstavou, že každý športovec, ktorý si obuje tenisky a vybehne na ihrisko, má rovnakú potrebu hýbať sa, prípadne víťaziť. Neriešil som vtedy, či bol športovec muž alebo žena, dieťa, teenager alebo dospelý. Moje trénerské výsledky neboli nijako oslnivé. Keď som sa začal obzerať po úspešnejších tréneroch, všimol som si, že niekto bol viac úspešný so ženami, iný s mužmi, ďalšiemu to išlo s deťmi, a tak podobne. Prišiel som na to, že tréneri spravidla kopírujú prácu z obdobia, kedy boli ako športovci najúspešnejší.  Kto chce ale byť úspešný v rôznych kategóriách, musí sa naučiť dve veci. Po prvé vnímať rozdielnosti a po druhé uplatňovať rozdielne prístupy.

Aké sú základné rozdielnosti v práci so ženami a mužmi?

Ženy sú oveľa citlivejšie na vzťah s trénerom.  Ak im tréner občas povie niečo tvrdé, drsné či dokonca nespravodlivé, nosia to dlho v hlave. Ženská pamäť je v tomto smere oveľa lepšia než mužská. Muž dávno zabudne, čo kedy povedal, žena si to pamätá. Ak sa u nej negatívne skúsenosti nakopia, vytvorí si averziu voči trénerovi a je koniec. Preto vlhova_01-clanokWpozor na jazyk!  Tréner by nemal od ženy neustále vyžadovať, aby rozmýšľala o svojom výkone. Potrebuje spoľahlivé trénerské vedenie a pocit bezpečia. Najspokojnejšia je vtedy, ak má vlastného trénera. Úplné bingo je, ak jej tréner dokáže porozumieť (mnohým mužom sa to síce zdá nemožné, ale treba sa o to pokúsiť). Tréner, ktorý pracuje so ženským tímom, to má ešte ťažšie. Musí si dávať pozor, aby nevenoval príliš veľa pozornosti jednej na úkor iných a nevyvolal u nich žiarlivosť. Na druhej strane, ak sa ženy presvedčia, že je tréner spoľahlivý, sú ochotné pre neho skočiť do ohňa. Dobrým ťahom je, ak si mužský tréner zoberie ako asistentku ženu (prípadne fyzioterapeutku či lekárku). Môže sa dozvedieť viac o zákutiach ženskej psychiky, ako aj o atmosfére “v šatni” a ako s tým pracovať.

Muži sú v športe prirodzenými lovcami a bojovníkmi. Tréner im má samozrejme tiež poskytovať rady, ale lepšie to funguje vtedy, ak im dáva občas priestor, aby si sami nachádzali vlastný prejav a spôsob zlepšovania sa. Muži chcú samostatne prísť na to, ako zdolať súpera alebo zlepšiť techniku. Radi sa konfrontujú s trénerskou autoritou. Pokiaľ tréner dokáže, že svoje hadzana-tatran-presov-radost-clanokWremeslo ovláda perfektne, prepáčia mu aj drsnejšie spôsoby.  V športových tímoch muži “lovia vo svorke” a prirodzene si vytvárajú hierarchiu vzťahov. Tréner by si mal získať predovšetkým autoritu vodcov (alfa samcov), potom získa ľahko autoritu celého tímu. Emocionálne prežívanie je iné ako u žien. Muži sa chvália svojimi super-zážitkami “na hrane”, čo sa týka aj života mimo šport. Ilúziou je myslieť si, že čím väčší askét, tým lepší športovec. K tvrdému profesionálovi patrí občas divoký flám rovnako ako iné extrémy. Tréner by mal na disciplínu svojich zverencov síce dohliadať, ale zároveň ju cieľavedome postupne rozvíjať (napr. na vlastnej koži ich nechá presvedčiť sa, aká je súvislosť medzi životosprávou a výkonom).

Hoci väčšina trénerov pracuje podľa pravidla “čo fungovalo v minulosti u mňa, malo by  fungovať aj u iných”, tak jednoduché to nie je. Tréner, ktorý chce mať úspech v rôznych kategóriách, musí vždy hľadať nový recept na úspech. Treba veľa študovať, mať oči otvorené,  všetko presne vnímať a plánovite konať. Kto postupuje len na základe vlastnej skúsenosti alebo cestou pokus-omyl, zhasne skôr než môže zažiariť.

 

Majme všetkých päť pokope

“Má všetkých päť pokope” je úslovie, ktoré v našom jazyku hovorí, že niekto má zdravý rozum.  V angličtine výraz ´take five´ znamená urobiť si krátku prestávku. V muzike sa džezová kapela Dave Brubeck Quartet preslávila skladbou Take Five , ktorá sa hrá už takmer 60 rokov.

Zdravý rozum súvisí s piatimi zmyslami. Kto má zdravé zmysly a dokáže ich každodenne používať, vidí svet realisticky. Napríklad si všimne mimiku a tón hlasu druhého človeka a z toho vyvodí jeho dôveryhodnosť. Niekoho nemôžeme ani cítiť, ani počuť. Ak nejaké jedlo zapácha, nebudeme ho jesť. Ak šaty nie sú na dotyk príjemné, nechceme ich nosiť. Zmysly si pomáhajú navzájom. Ak človek stratí zrak, pomôže mu výnimočne zlepšený sluch. Kto uverí ilúziám alebo virtuálnej realite a postupne začne halucinovať, je jednou nohou na psychiatrickom oddelení.

V športe je používanie všetkých zmyslov veľmi dôležité pre dobrý výkon. Kto používa všetky zmysly odrazu “tu a teraz”, viac sa ponorí do výkonu a dosiahne herný tranz. Vtedy výkon prebieha najlepšie. Okrem toho nám prichádza na pomoc šiesty zmysel, ktorým je intuícia. Intuícia nemá zmyslový orgán, ale pracuje odrazu s informáciami zo všetkých zmyslov a pomáha pri správnej reakcii. Myseľ to často nevie pochopiť (pretože pracuje len s myšlienkami), že pri najťažších rozhodnutiach je najlepšie intuitívne riešenie. Namiesto ´urob ako myslíš´, by sme mali hovoriť ´urob ako cítiš´.

Päť prstov má ľudská ruka. Každý prst má vlastný význam, ale je aj súčasťou celku. Ak vec vieme správne uchopiť, dokážeme ju lepšie spoznať a ak treba, aj ovládnuť. take five-2Šport je o spolupráci, kde si hráči musia pomáhať, ak chcú dosiahnuť dobrý výsledok. Tľapnutím rukou dáva jeden druhému najavo´môžeš sa na mňa spoľahnúť´. Dobrá spolupráca sa rýchlo pozná. Je to podobné ako u dobre zohratej kapely. To dá zdravý rozum.

 

Nech sa vám darí mať všetkých päť pokope!  P.F. 2018

Čo je najdôležitejšie pri športových začiatkoch?

Mnohí rodičia chápu, že športovanie detí môže byť dobrým základom pre ich život. Dávajú preto deti na rôzne športy a podstupujú pri tom nemalé obete. Šport je náročný na čas, peniaze a každodenne vynaloženú energiu. Často je to investícia zo strany celej rodiny. Je prirodzené, že sú obdobia, kedy rodičia zvažujú, či sa táto investícia oplatí. Má dieťa na šport vôbec talent? Môže byť raz šampiónom ako o tom sníva?  Nepripravujeme ho o niečo dôležitejšie v živote? Ak aj športová kariéra vyjde, čo potom? Podobné otázky víria asi v hlave každého rodiča. Samozrejme, že  športoví psychológovia musia mať vo svojej agende správne postoje, rady a odporúčania. Pravdepodobne prvou radou seriózneho športového psychológa je, že dobrá rodičovská výchova je pre dieťa tým najlepším mentálnym tréningom. Konzultácie smerujú k tomu, na čo  sa treba vo výchove najviac sústrediť a ako to dosiahnuť.

V posledných rokoch sú športoví rodičia mojou každodennou klientelou. Niekedy odo mňa žiadajú, aby som dieťaťu poradil ako zvládnuť stres alebo vzťahový problém, ale čoraz častejšie sú ochotní počúvať aj výchovné rady. To je v dôsledku toho, že “moderná” uvoľnená výchova dáva obrovský priestor na chyby a výchovnú zmätenosť. Mnohí rodičia cítia, že niekedy nekonajú optimálne (hoci sa práve na internete dočítali, čo je posledným výchovným hitom), nie každý rodič je ochotný uveriť každej hlúposti, preto si kladú otázky ako ďalej. Psychológia už dávno zistila, že pokiaľ výchovné chyby (ktoré robí každý rodič) nie sú včas a správne korigované, prejaví sa to negatívne na osobnosti dieťaťa a nezriedka si to dieťa nesie ďalej ako celoživotné bremeno (a s ním aj celá rodina). Je zrejmé, že so správnou výchovou treba začať včas ako hovorí slovenské príslovie “Ohýbaj ma mamko, kým som ja len Janko, až ja budem Jano, neohneš ma mamo!”

1450510
Práve pri športových začiatkoch sú najlepšie prirodzené podmienky pre správnu výchovu. Treba však presne vedieť,
aké vlastnosti chceme u dieťaťa vypestovať a ako na to.

Otužilosť. Šport sa bežne vykonáva v náročnom a nekomfortnom prostredí, kde sa dieťa učí prekonávať nepohodu. Takéto sebaprekonávanie je správne, a je len vítané, ak tréningy sú vonku, najlepšie v prírode. Dieťa by sa malo naučiť otužilosti v zlom počasí, teplote či náročnosti prostredia. Rodičia to majú vyhrané až vtedy, keď sa dieťa teší na tréning aj vtedy, keď vonku prší, sneží alebo fúka vietor.

Psychická odolnosť. Hoci drvivá väčšina rodičov chce, aby dieťa bolo psychicky odolné, paradoxne mnohí robia všetko preto, aby sa to nepodarilo. Vozia dieťa každodenne na tréning, nosia mu tašku, ovplyvňujú trénera, aby malo zvýhodnené podmienky na úkor iných (napríklad zaradenie do zostavy, aj keď mu to nejde), kritizujú trénera za prísnosť, a pod.  Ak sa dieťa doma posťažuje (na učiteľov či trénerov), rodičia robia dieťaťu advokáta. Deti sa rýchlo naučia manipulovať dôverčivými  rodičmi a vedia si “vyjednať” rôzne výhody a často nadbytočný komfort. Pritom v životopisoch tých najúspešnejších športovcov si môžeme všimnúť, že ich rodičia boli prísni a dôslední. Dobre to ilustruje aj svetoznámy Mischelov tzv. cukríkový test, ktorý bol mnohokrát zopakovaný v rôznych vekových skupinách a kultúrach. Jasne sa dokázalo, že práve sebadisciplína v detskom veku je predpokladom k úspešnosti v živote.

Sociálne začlenenie. Človek je sociálna bytosť. Kto chce byť v živote úspešný a spokojný, musí si vedieť vybudovať a udržiavať dobré sociálne vzťahy. Šport je na to ideálne prostredie, pretože športový kolektív vytvára (podobne ako svorka v divočine) prirodzenú hierarchiu vzťahov. Najšikovnejšie dieťa má v kolektíve najväčšiu prestíž, pretože tá je vždy priamo úmerná schopnostiam a užitočnosti každého člena. Je zarážajúce ako často prirodzenú hierarchiu ničia samotní tréneri, ktorí to neraz  robia pod škodlivým vplyvom rodičov. Hoci príčiny takého správania môžu byť rôzne, zvyčajne sa to dá označiť ako vytváranie protekcionizmu. V športe je protekcionizmus stratégiou typu “prehra-prehra”, pretože ak je napr. šikovnejšie dieťa v zostave nahradené  protekčným, kolektív bude cítiť nespravodlivosť a bude protekčným dieťaťom opovrhovať. Ak má byť v športovom kolektíve zdravý duch a výchova k hodnotám, treba zachovať prirodzenú hierarchiu a stanoviť tímové pravidlá, ktoré platia rovnako pre všetkých.

Bojovnosť. Kto chce niečo v živote dokázať, musí sa naučiť bojovať. Cesta ku každému úspechu je nejakým spôsobom náročná a “vydláždená” rôznymi neúspechmi, s ktorými sa dieťa musí vyrovnať . Ak dieťa nie je bojovné, môže síce športovať s radosťou, ale súťaženie bude pre neho utrpením. V súťažnom športe ani tona pohybového talentu nenahradí bojovnosť. A bojovnosť sa zíde aj do bežného života. Asi žiaden rodič by nechcel, aby jeho dieťa celý život presedelo niekde v kúte. Treba ho naučiť, aby malo radosť aj zo športovania, aj zo súťaženia. Prehra k športu patrí tiež, hoci málokto ju má rád. Kto chce byť v živote úspešný, musí najskôr mať odvahu veľa prehrávať.

Zvládanie prehier. Šport dáva veľakrát možnosť pocítiť prehru. Niekedy je to prehra so sebou samým (nezvládol som to), inokedy prehra s druhými (boli lepší ako ja).  Zvládať oba druhy prehier sa treba naučiť a vyťažiť z nich niečo pre ďalší rast. Kto okúsi prehru so sebou samým, môže sa naučiť, že sa vždy dá vstať a ísť ďalej. Kto prehrá s druhými, môže sa naučiť niečo o pocitoch tých, ktorí prehrávajú. Rodičia by sa mali naučiť akceptovať prehry svojich detí. Ich prítomnosť pri prehre dieťaťa je potrebná. Rodič môže učiť dieťa uznaniu druhých, ktorí boli lepší, a taktiež k tomu, aby sa vedelo poučiť z vlastných chýb. Psychológia radí, aby láska k vlastnému dieťaťu nekolísala podľa toho, či sa dieťaťu práve darí alebo nie.

Tematika vývinu osobnosti  dieťaťa v športe je výborne spracovaná v prednáške kolegu Michala Šafářa pod názvom: Chcete mít doma šampióna?  (prednášku nájdete na webe)

Vďaka za vaše pozitívne reakcie a komentáre

Dostávam mnoho pozitívnych reakcií a komentárov na moje články a psychologické rady v športe.  Vzhľadom na veľké množstvo nedokážem na ne odpovedať jednotlivo a zaradiť všetky komentáre na blog. Mnohé sú veľmi povzbudivé a inšpiratívne. Je to pre mňa výzva písať ďalej.  Môžete prispieť na život tohto blogu aj finančným darom na bankový účet alebo cez BitCoin QR-Code. Ďakujem.

Bankový účet (IBAN Code):
SK 3065 0000 0000 0019 9049 90
BIC: POBNSKBA

BitCoin QR Code: 

cropped-QR-cod.png

 

Blog sa udržiava pri živote vďaka vám všetkým.
Tomáš Gurský

facebook foto-Tomas

 

 

 

Ako robiť výskum inak a lepšie

Je veľkou výzvou robiť psychologické výskumy živšie a reálnejšie než tomu bolo doteraz.

Kritická poznámka na úvod: Moje predchádzajúce zamyslenie sa o psychologickom výskume bolo veľmi skeptické, najmä čo sa týka tradičného poňatia výskumu v našich podmienkach, kde som vychádzal z vlastných, a nie najlepších skúseností. Hneď po dopísaní článku som pocítil, že čitateľovi dlhujem lepšie správy. Fľaša môže byť predsa do polovice prázdna alebo do polovice plná, nie? Preto dnes idem po stopách včerajšieho článku a pridávam opačnú stranu mince, inými slovami poznámky, pomocou ktorých sa, ako verím, dá odraziť od dna. Ako hovoria mentálni koučovia: “Tak sa odraz od dna a stúpaj nahor!”

ad 1/  Ak vedu robia vedci, ktorí už sami nechcú veci meniť, vyprovokujte zmeny sami…
Každý človek sa chce rozvíjať a objavovať niečo nové. A práve mladí vedci a študenti by mali byť tí, ktorí dokážu provokovať kritickými pohľadmi na realitu a prinášajú nové nápady. Mali by vlievať novú krv do starých pacientov, ktorí naliehavo potrebujú transfúziu, aby neumreli, ale znovu ožili.

ad 2/ Nezrozumiteľný obsah a slovník premeňte na vety, ktoré sú výstižné, presné a príťažlivé pre každého…
Pre pisateľa toto nie je ľahká úloha, ale mám dobrú pomôcku (práve teraz ju používam). Majte na pamäti, že aj keď píšete vedu, malo by to byť určené niekomu, kto si to bude chcieť prečítať. Dávajte si stále priebežne otázky: Pre koho to píšem? Koho tým chcem obohatiť? Ako to podať, aby mi jasne rozumeli? A ak pocítite energiu, že začínate písať lepšie, prišiel dobrý vietor do plachty a bude sa vám pracovať ľahšie. Ak už máte napísanú kapitolu, dajte ju nehotovú prečítať niekomu, na kom vám ozaj záleží. Sledujte ho, ako sa tvári a pýtajte sa ho na jeho pocity a názory. A nebojte sa zmeniť text!

ad 3/ Priemernú vzorku skúmaných “z donútenia “zmeňme na vzorku, ktorých sa tá téma bytostne dotýka….
Najlepšie zaistíte záujem a motiváciu skúmaných osôb tým, že ich na začiatku presvedčíte, že výskum sa týka ich samotných. Nech do toho idú s pocitom, že výsledky (nech sú už akékoľvek) prispejú niečím novým a k nejakej pozitívnej zmene. Výskumný projekt treba mať nastavený tak, aby váš cieľ ozaj k takej zmene smeroval. Ak ich presvedčíte, že oni sú dôležití a pre vás významní, máte hneď do činenia s tými správnymi ľuďmi, vznikne pozitívna výskumná synergia: budú pravdiví, nadšení a správne kritickí. Mimochodom, prečo by sa mal robiť výskum, ak nie pre zlepšenie života?

ad 4/ Štatistické spracovanie robiť len do tej miery, aby to pomohlo k spresneniu, nie aby sme boli pohltení v neprehľadných číslach a grafoch…
Ruku na srdce, koľko tabuliek a grafov zaujíma bežného človeka? Jeden, dva? Myslím si, že menej je viac, vyškrtnite všetky zbytočné tabuľky a grafy. Nekonečné prílohy nikto neštuduje, nanajvýš  maniaci, ktorí napokon aj tak nájdu chybu. Ale pre nich to predsa nepíšete… V psychológii sa už dávno zistilo, že človek nie je číslo, rovnica alebo graf.

ad 5/ Ak vám niečo nevyšlo podľa predpokladu, práve tomu venujte najväčšiu pozornosť, objavte dôvod a vysvetlite to…
Hľadajte radšej princípy, ktoré spúšťajú dynamické zmeny než modely (ktoré sú statické a fungujú len do určitej miery a za určitých podmienok) .  Aj keď máte vytvorený výborný plán a brilantne stanovené hypotézy, treba sa pripraviť, že niečo nebude sedieť (ak by všetko išlo podľa plánu, bolo by to overovanie, nie výskum). Známe príslovie hovorí, že výnimka potvrdzuje pravidlo a práve neočakávané veci bývajú tie najzaujímavejšie. Tu by mala prísť ku slovu kvalitatívna analýza. Ukážte, že máte schopnosti slovne vysvetliť, prečo niečo vychádza inak, než bol predpoklad. Mimochodom najväčšie objavy v histórii vznikli práve takto. Vedci museli skoro vždy plávať proti prúdu a obhajovať to, čomu takmer nikto neveril. Ten, kto nemá vytrénované plávacie svaly, nech vedu nerobí!

ad 6/ Nedovoľte, aby ľudská prirodzenosť bola zdeformovaná kontrolou…
Typicky sa vo výskume meria, meria sa pred a po a zisťujú sa rozdiely. Ale to nie je realita, pretože tou je neustála zmena. Výskumník má stále sledovať proces, ktorý prebieha počas výskumu. Máme k tomu rôzne možnosti: stáť na mieste, odkiaľ sa všetko dobre a nezainteresovane pozoruje, alebo sám byť súčasťou výskumu (napokon ako výskumník ste súčasťou), či byť jedným zo sledovanej vzorky a sledovať zmeny na sebe a porovnávať ich so zmenami na druhých, sledovať to na nete on-line, atď. Neuspokojte sa len s meraním na začiatku a na konci. Celý proces vás takto bude viac tešiť.

Veľa zdaru pri nových výskumoch!

 

Sedlak

Keď som pred pár rokmi robil výskum v rámci dizertačnej práce na FTVŠ, prvý pokus mi vôbec nevyšiel. Cieľom bolo sledovanie rozdielnych prístupov práce trénerov v dvoch hokejových tímoch.  Ale klub sa naraz ocitol v kríze a hráči sa rozpŕchli do iných klubov. Ja som stratil rok, ale to bolo najlepšie, čo sa mohlo stať. Poučený z vlastných chýb som na druhý pokus rozšíril sledovanie na viaceré športy a trénerov. Výsledky boli širšie použiteľné a naviac som získal novú klientelu do koučingového výcviku. Na chybách sa dá vždy poučiť, pokiaľ máme odvahu ich robiť :-)

 

 

Prečo je psychologická veda málo osožná pre prax?

Veda je dnes na vzostupe nielen v prírodných, ale aj spoločenských vedách. Nečudujme sa, veď sociálnych problémov stále pribúda. Máme čoraz viac vedeckých spoločností, združení, kongresov, konferencií, sympózií, renomovaných časopisov či aspoň vedeckých zborníkov, ale zdá sa, že táto vedecká usilovnosť (až na pár výnimiek) príliš nepomáha ľuďom k riešeniu ich každodenných problémov. Za tridsať rokov praxe som spoznal stovky trénerov, ale nepamätám si ani jediného, ktorý by si prečítal niečo v renomovanom vedeckom periodiku (nanajvýš tak v populárno-vedeckom časopise). Veda je buď príliš komplikovaná alebo odťažitá od praxe, a možno oboje. Ľudia sa preto obracajú na tzv. odborníkov v praxi, ktorých úlohou je poznatky vedy “pretaviť” do niečoho použiteľného pre prax. Aj mnohé komentáre mojich čitateľov svedčia o tom, že kým sa preklikajú k niečomu užitočnému, trvá to večnosť. Uveďme si niekoľko dôvodov, prečo tomu tak je:

Vedu robia spravidla len vedci. Vo vedeckých radách, ktoré rozhodujú o tom, čo sa má a môže uverejňovať, sedia “zaslúžilí” páni vedci, ktorí síce majú za sebou dosť štúdií  v renomovaných časopisoch, ale rokmi strávenými vo vedeckých  kabinetoch sa postupne vzdialili potrebám praxe. A súdiac podľa ich rigidných a autoritárskych postojov týchto pánov už ani veľmi nezaujíma, čo si žiada každodenný život. Je to akýsi začarovaný kruh.

Komplikovaný obsah a slovník. Vedecký obsah sa prezentuje pre laika nezrozumiteľným slovníkom a s veľkým množstvom odborných výrazov. Mohli by sme predpokladať, že tento slovník slúži vedcom k  exaktnejšiemu dorozumeniu sa navzájom, ale nemýľme sa. Často sa práve vedci hádajú o ten najsprávnejší výraz a ich mladí ambiciózni nasledovníci začnú čoskoro tento trend napodobňovať, aby mohli pod svojimi učiteľmi a tútormi začať vlastnú vedeckú kariéru. Začarovaný kruh pokračuje.

Nevhodné výskumné vzorky. Ak si niekto myslí, že je ľahké zlákať ľudí ako “pokusných králikov” na výskum, je na omyle. Spravidla treba sľúbiť nejakú výhodu či odmenu než sa podvolia k účasti. To ale zásadne degraduje výber osôb, ktoré sú skúmané. Napr. vrcholových či elitných športovcov vôbec nie je ľahké získať do psychologických výskumov, takže sa o nich pomocou vedy skoro nikdy nič nedozvieme. Výskum sa spravidla opiera o vzorku priemerných ľudí.

Štatistické spracovanie.  Výsledky tzv. serióznej vedy sa spracúvajú štatisticky, aby mohli byť akceptované ako vedecky vierohodné. Navrch má samozrejme kvantitatívny výskum nad kvalitatívnym, keďže práca s číslami a grafmi vyzerá na papieri lepšie než odborný odhad. Takýto predpoklad o číslach je však ilúziou. Každý praktik vie aký dôležitý je psychologický odhad a pochopenie jedinečnosti každého ľudského správania. Pokiaľ si praxou človek tento odhad nevypestuje, nemá na psychologický úspech šancu . To je pravdepodobne dôvod, prečo vedci nie sú ako praktici úspešní. Na druhej strane je to dôvod, prečo praktici radšej veria overeným skúsenostiam než vedeckým poznatkom.

Teórie a modely s prižmúrenými očami. Vedecky čistým postupom je nájsť si výskumnú platformu zakotvenú v uznávanej teórii a potom parciálnym výskumom prispieť svojou trochou do mlyna. Napríklad vytvoriť model (podľa možnosti univerzálny), ktorý vysvetľuje nejaký jav či správanie, prípadne dať odporúčania na riešenie nejakého problému. Taký  je  ideál vedeckej úspešnosti. Vedec si teda zorganizuje podmienky a začne skúmať, ale má spravidla množstvo organizačných problémov. Nie vždy to skrátka vychádza tak, ako by si prial. V mene celkovej úspešnosti je potom často schopný prižmúriť oči, aby to v konečnom dôsledku “vyšlo” (hurá, potvrdenie hypotézy).

Kontrolované verzus prirodzené podmienky. Ľudské správanie je vždy determinované určitými princípmi a faktormi (premennými), ktoré sa dajú skúmať. Najlepšie je to robiť v prirodzených podmienkach. “Kameňom mudrcov” je poznať ľudské správanie v prirodzených podmienkach, porozumieť mu a správne ho ovplyvňovať. Avšak skúmať človeka v prirodzených podmienkach je takmer nezlučiteľné s tradičným výskumom, ktorý je posadnutý kontrolou podmienok.  Mnohé z toho bolo zistené a popísané v “zlatom veku” vedy, teda v minulom storočí. Ak platí, že ľudská genetická výbava a pohnútky k správaniu sa rýchlo nemenia, čo by mala dnešná veda skúmať? Existuje nejaký smer, kadiaľ by sa mala uberať?

Ako praktik v psychológii športu si často dávam otázku, čo by nám najviac mohlo pomôcť z oblasti vedy. Prišiel som k záveru, že by to malo byť skúmanie nových civilizačných fenoménov a ich každodenný dopad na psychiku. Uvediem niekoľko oblastí, ktoré ma tu napadajú: ako ovplyvňuje užívanie digitálnych technológií mozog a správanie človeka?, ako ovplyvňujú  novodobé environmentálne záťaže ľudskú toleranciu na stres?, ako ovplyvňuje odklon od tradičných hodnôt základné vzťahy medzi ľuďmi?… a samozrejme mnohé iné zaujímavé témy, ktoré však treba uchopiť novým pružnejším spôsobom.

Psychologická veda by mala skúmať nové civilizačné fenomény a ich dopad na psychiku človeka. A tiež to, aké možnosti nám v tomto smere dáva šport. 

Je nesmierne zaujímavé skúmať človeka s jeho genetickou výbavou, ktorá sa mení tak pomaly a jeho snahu zvládať tento svet, ktorý sa mení tak rýchlo. Výskum tohto druhu nám v psychológii stále chýba alebo prichádza len oneskorene.

FAST group

Na XI. Európskom kongrese športovej psychológie (Copenhagen, 2003) sa niekoľkí športoví psychológovia stretli na záverečnom bankete celkom náhodou s reprezentačným volejbalovým trénerom Holandska (táto krajina je svetovou špičkou vo volejbale), ktorý v rámci debaty poznamenal, že hoci sa zúčastnil celého kongresového programu, ťažko by tu našiel päť  psychológov (spomedzi 677 aktívnych účastníkov), na ktorých by sa obrátil so svojimi problémami z trénerskej praxe. Táto poznámka dala impulz ku vzniku skupiny F.A.S.T. (Forum for Applied Sport Psychologists in Top-Sport), ktorá si vytýčila za cieľ zmenšovať priepasť medzi vedou a praxou vo vrcholovom športe. 

 

Inteligencia v športe

Inteligencia je oblasť, ktorá zaujíma ľudí možno najviac z celej psychológie. Veď kto by nechcel zistiť, či je dosť inteligentný? Rôzne testy, kvízy a televízne súťaže svedčia o tom, že popularita tejto témy neutícha, skôr naopak. O človeku sa ľudovo hovorí, že buď má na niečo hlavu alebo nie.

Prvým úsilím psychológie bolo zisťovanie tzv. inteligenčného kvocientu (IQ), číselnej miery inteligencie jedinca v porovnaní s druhými ľuďmi. Čoskoro sa zistilo, že v praxi toto číslo veľmi nefunguje. Ľudia sú úspešní či neúspešní bez ohľadu na výšku IQ (samozrejme pokiaľ nie sme pod normálom, čo je menej ako 100). Okrem toho sa ukázalo, že rôzne inteligenčné testy merali rôzne aspekty inteligencie, takže tie sa začali špeciálne skúmať a merať.  Zistilo sa, že niekto má lepšiu verbálnu inteligenciu (vie narábať so slovným prejavom), niekto zasa numerickú (vie narábať s číslami), priestorovú (presne vníma priestorové vzťahy), emocionálnu (dobre chápe emócie a medziľudské vzťahy) alebo kreativitu (vie vymyslieť neobvyklé nápady a riešenia). Takto by sme mohli pokračovať vo výpočte asi 20 rôznych druhov inteligencie. Položme si ale niekoľko otázok týkajúcich sa inteligencie v športe:

  • Aký druh inteligencie by mal mať športovec, aby bol úspešný?

Najdôležitejšia je pohybová inteligencia – motorická schopnosť naučiť sa novým pohybom,  pmätať si ich a začleňovať do toho, čo už športovec vie. Niektorí sú v tom výnimoční, sú to tzv. pohybové talenty. Menej talentovaní športovci to musia nahrádzať väčšou pracovitosťou. Potom záleží od druhu športu. V rýchlostných športoch (napr. šerm, tenis, bedminton) je potrebné mať rýchle myslenie a schopnosť bleskovo sa rozhodovať.  V kolektívnych športoch (napr. futbal, hokej, volejbal, hádzaná) zasa rozhoduje kombinačné a priestorové myslenie. Bonusom sú hráči s vysokou emocionálnou inteligenciou, ktorí sa vedia orientovať vo vzťahoch a komunikovať s druhými. Títo hráči sa stávajú lídrami tímov. Kreativita sa výborne dá uplatniť v kreatívnych športových činnostiach (napr. rozhodovanie v kľúčových momentoch zápasu). Vo všeobecnosti platí, že najlepšie predpoklady dáva kombinácia vhodného genotypu (faktor vrodenej vlohy) a fenotypu (faktor vhodného prostredia). V praxi to znamená, že športovec si nájde taký šport, na ktorý má geneticky dané mentálne predpoklady, ktoré môže vhodným športom maximálne rozvinúť.

  • Ako sa dá inteligencia v športe rozvíjať?

Ak niečo vykonávame so zaujatím a naplno mnoho rokov, postupne sa vytvorí súbor určitých mentálnych schopností pre daný šport, čo sa nazýva kryštalická inteligencia. Je to špecifická inteligencia viazaná na jednotlivé činnosti, ktoré potrebujeme, aby sme dokázali v konečnom výstupe podávať vysoké výkony. Tak sa rozvinie majstrovstvo v danom remesle. Samozrejme, v každom športe sa inteligencia “kryštalizuje” inak. Je zaujímavé, že táto inteligenčná výbava sa trochu u každého líši (pravdepodobne kvôli genetickým danostiam). Pre trénerov (a rodičov) je to výzva k individuálnemu prístupu pri výchove. Ďalej sa ukazuje, že s postupujúcim vekom sa kryštalická inteligencia upevňuje, ale zároveň sa znižuje flexibilita na nové návyky (v zmysle známeho príslovia “starého psa novým trikom nenaučíš”). Logicky z toho plynie pravidlo, že čím ďalej sa v určitom športe športovec dostane, tým menšiu šancu má uspieť v inom športe.

  • Je mimoriadna inteligencia v športe príťažou?

Hovorí sa, že športovec by nemal počas výkonu veľa rozmýšľať, ale radšej konať. Ak hlava totiž produkuje neustále veľa myšlienok, blokuje tým schopnosť vnímať prítomné okamihy a telesné pocity, ktoré sú rozhodujúce pre úspešný výkon. Spravidla šport prebieha rýchlo a rozhoduje sa v zlomkoch sekúnd. Kto “blúdi” vo vlastných myšlienkach, správny okamih obvykle prepasie. Telesné pocity (kinestetické vnemy) treba k presnému vykonávaniu techniky. Kto má tendenciu príliš veľa rozmýšľať, mal by sa učiť mať kontrolu nad vlastným myslením. Dobrá hlava sa môže pre športovca stať rozhodujúcou zbraňou v súťaži.

  • Ako môže pomôcť  mentálny tréning?

Inteligenciu a myslenie si chtiac-nechtiac ovplyvňujeme sami po celý život. Bez tréningu hlava postupne zlenivie, na druhej strane dobre trénovaná hlava dokáže zázraky. K tréningu hlavy môže každý “používateľ mozgu” uplatniť určité techniky mentálneho tréningu (napr. prerámcovanie, selektívne myslenie a mnohé iné). Tieto techniky by nemali chýbať  vo výbave  každého športového psychológa.

NEW YORK - DECEMBER 19: World Champion chess master Garry Kasparov studies the board during his match against Antoly Karpov at ABC studios Decmber 19, 2002 in New York City, New York. The matches will be broadcast on America Online. (Photo by Stephen Chernin/Getty Images)

Využitie jogy v rôznych športoch (2)

O joge sa napísalo veľké množstvo kníh a študií, ale tu platí dvojnásobne, že jediný gram praxe zaváži viac než tona teórie. Treba cvičiť, hľadať a objavovať cviky a vyberať si z nich tie, ktoré zodpovedajú povahe a fyzickým dispozíciám človeka, aby mu boli akoby šité na mieru (pozn: podľa niektorých zdrojov je v joge popísaných až niekoľko stoviek tisíc ásán a rôznych techník). Joga má preukázateľne mnohostranné využitie vo zvýšení mentálnej a fyzickej kondície a v utužovaní zdravia každého človeka. Ale nám teraz ide o šport.

Ja som sa s jogou v súvislosti so športom stretol prvý raz roku 1999 prečítaním knihy “Yoga for Every Athlete” od Aladára Koglera. Odvtedy som začal jogu denne cvičiť a príležitostne navštevovať kurzy u skúsených učiteľov. Počas 15-ročnej praxe vlastného cvičenia a uplatňovania rôznych prvkov jogy v športovo-psychologickej praxi vidím jej možnosti pre šport nasledovne:

V koncentračných športoch (napr. streľba, šerm, tenis, golf) sa cvičením jogy zlepšuje schopnosť jednobodovej koncentrácie a výberové zameranie na to, čo je v danom momente najdôležitejšie. Naviac očná joga zvyšuje ostrosť videnia v sťažených podmienkach.

V estetických športoch (napr. gymnastika, krasokorčuľovanie) joga zlepšuje vnímanie telovej schémy a zlepšuje pohybový výraz ako aj schopnosť uvedomovať si detailne pohyb. Významne môže zlepšiť športový tréning pomocou predstáv (imagery).

V športoch s asymetrickou záťažou (napr. tenis, golf ) sa joga môže uplatňovať ako regeneračný, rehabilitačný a kompenzačný prostriedok jednostranného športového zaťaženia.

Vo fyziologicky náročných športoch (napr. cyklistika, plávanie) sa dajú dobre využívať dýchacie techniky jogy (pránajáma), ktoré zlepšujú akumuláciu a distribúciu energie pred a počas výkonu.

V extrémnych športoch (napr. horolezectvo, adrenalínové športy) sa cvičením jogy zlepšuje schopnosť udržať si čistú myseľ a odpútať sa od emócií, čo uľahčuje navodenie športového tranzu a prekonanie krízových momentov výkonu.

V rehabilitácii môže joga pomáhať pri návrate do športovej formy uvedomením si drobných pokrokov “krôčik po krôčiku” a lepšie si uvedomovať účinky rehabilitačných procedúr.

V psychohygiene pomáha joga naučiť hlbokej relaxácii, ale aj stanoviť si správne životné zásady vo vzťahu k sebe a k okoliu, v ktorom žijeme.

 

 koglerAladár Kogler bol v minulosti úspešným  československým reprezentačným koučom v šerme (Katarínu Ráczovú-Lokšovú doviedol k striebornej medaile na Majstrovstvách sveta a trojnásobnej účasti na OH vo fleurete). Celoživotne rozvíjal prepojenie jogy s vrcholovým športom na praktickej a vedeckej báze najskôr na Slovensku a potom na Columbijskej Univerzite v USA.

 

Joga v športe (1) – úvod

yoga-accepts-yoga-gives

Joga je v súčasnosti hitom a nie je to náhoda. Telo a myseľ každého človeka by mali pracovať v harmónii, pritom však je dnešná spoločnosť postavená na disharmónii. Na jednej strane je tlak na maximálnu výkonnosť, na druhej strane ľudská potreba nachádzať rovnováhu a vnútorný pokoj. Vrcholový šport je jednou z oblastí, ktorá ukazuje, či sa to dá vôbec skĺbiť. Každý hľadá “kameň mudrcov” ako spojiť telesné, duševné a duchovné procesy do jedného harmonicky fungujúceho celku. Pomôže nám joga?

Niektorí jogu chápu ako akrobatické fyzické cvičenie na zvýšenie rozsahu pohybového aparátu, iní ako tajuplnú vedu o mimoriadnych schopnostiach, a ďalší sa od nej odvracajú s tým, že je to staré a prežité indické náboženstvo. Aká je joga v skutočnosti? A čo od nej môžme získať v súčasnej dobe?  Pre pochopenie zmyslu sa treba trochu vrátiť do histórie, pretože joga je tu viac než 2500 rokov (Pataňdžaliho spis Jógasútra bol známy približne 300 rokov pred naším letopočtom, a niektoré iné spisy sú ešte staršie). Postupne sa prirodzene vyvinulo mnoho škôl, ktoré kladú dôraz na rôzne aspekty života, ktorými sa dá dospieť k životnej rovnováhe alebo k vyššiemu vedomiu. Napr. bhakti joga je  zameraná na rozvíjanie dobra, džňána joga na rozvíjanie poznania, kundalini joga na rozvíjanie životnej energie, iné školy sú zasa pomenované podľa ich majstrov ako Bikram joga alebo Iyengar joga. Najnovšie tendencie smerujú k tomu, aby joga bola prispôsobená potrebám súčasného “sediaceho človeka” (napr. Power joga alebo Pilates joga sú zamerané na zlepšenie fyzickej kondície a posilnenie určitých skupín svalov). Ale to už sa vzďaľujeme pôvodnému poslaniu jogy.

Hlavným tradičným smerom je kráľovská joga (radžajoga), ktorá sa opiera o osemstupňový systém rozvoja (aštanga joga). Je zameraný na to, aby človek postupne získal jednotu so sebou samým a s prostredím, v ktorom žije. Jednotlivé stupne sú nasledujúce:

  1. Jama – uplatňovanie každodenných pravidiel k “vonkajšiemu svetu”
  2. Nijama – uplatňovanie každodenných pravidiel k “vnútornému svetu”, t.j. k sebe samému
  3. Hathajoga – každodenné telesné cvičenia podľa predpísaných polôh (ásán), ktoré majú pozitívne zdravotné a psychické účinky
  4. Pránajáma – práca so životnou energiou (pránou) pomocou dýchacích techník
  5.  Pratjahára – odpútanie sa od zmyslových vnemov a materiálneho sveta
  6. Dháraná – koncentrácia na určité objekty a kontrola mysle
  7. Dhjána – meditácia, pohrúženie sa do seba samého
  8. Samadhi – kontemplácia, dosiahnutie vrcholného stavu vedomia

Otázkou je,  ako postupovať v tomto systéme? Odpoveď je prekvapivo jednoduchá: zdola nahor. Základom tejto pravdy je poznanie, že bez dodržiavania morálnych a etických pravidiel nie je možné dosiahnuť vyššie stupne jogy. Každé ľudské konanie totiž spätne ovplyvňuje psychiku človeka. Ak nekonáme správne, vyššie duševné a duchovné sily (siddhis), ku ktorým sa dá cvičením dospieť, nebudú fungovať alebo sa obrátia proti nám. Je zaujímavé, že práve dodržiavanie pravidiel prvých dvoch stupňov (Jama a Nijama) robí dnešnému človeku najväčšie problémy. Jama je súborom piatich pravidiel, ktoré treba uplatňovať ” k vonkajšiemu svetu”:

  1. Neubližovanie (ahinsa)  – neubližovať  druhým, a najmä slabším
  2. Pravdivosť (satja) – ide o pravdivosť vo vzťahu k druhým ľuďom
  3. Nekradnutie (asteja) – neprisvojovať si to, čo nám nepatrí
  4. Nehrabivosť (aparigraha) –  byť skromný, nebrať si viac než treba k životu
  5. Zdržanlivosť (brahmačarja) – pestovať si zdržanlivosť vo vzťahu k zmyslovým pôžitkom

Nijama je súborom piatich pravidiel, ktoré treba uplatňovať “k vnútornému svetu” (k sebe samému):

  1. Čistota (šauča) – pestovanie čistoty tela  aj mysle a zbavovanie sa “špinavých” či negatívnych myšlienok
  2. Vnútorná spokojnosť (santóša) – vedieť žiť s pocitom vnútornej spokojnosti
  3. Sebadisciplína (tapas) – pestovanie sebadisciplíny mysle a otužilosti tela
  4. Sebapoznanie (svadhijaja) – každodenné hľadanie sebapoznania
  5. Hlas svedomia (išvarapranidhana) – počúvanie vnútorného hlasu svedomia

Ako môže joga fungovať v športe? Vieme, že šport je dnes pre mnohých jednoducho bojom o prežitie medzi silnými, víťazstvo za každú cenu, demonštrácia sily a nadradenosti, čo je často spojené s negatívnymi pocitmi ako závisť, zlosť, strach, a pod. Ak má byť joga účinná, treba sa naučiť vnímať šport ako prostriedok rozvoja pozitívnych vlastností človeka a spoločnosti. Vybudovanie takého základu je možné pomocou nasledujúcich princípov:

  • šport vnímame ako cestu sebazdokonaľovania
  • šport vnímame ako cestu rozvoja mentálnej sily v prospech dobra
  • sústredíme sa viac na prekonávanie seba než na prekonávanie súpera
  • inšpirujeme druhých v tom, ako sa dajú prekonávať prekážky a slabosti
  • utužujeme spojenectvá a poskytujeme pomoc slabším
  • vážime si nielen víťazov, ale aj porazených
  • ak niečo významné získame, podelíme sa o to s druhými, ktorí si to tiež zaslúžia

V ďalšom pokračovaní sa budeme zaoberať niektorými jogovými technikami a ich využitím pre rôzne športy.

 

Kognitívne procesy: vhľad, nadhľad a spiritual leadership

“Duša sa nezúčastňuje konfliktov.”      
Deepak Chopra

Kognitívne procesy nám umožňujú spoznávať svet a nachádzať si v ňom miesto. Nejde iba o myslenie, ale aj o cesty za poznaním, rôzne uhly skúmania, spracovanie a začleňovanie nových skúseností do toho, čo už vieme a poznáme. Niekedy je to bolestný proces. Nová skúsenosť môže byť prevratná, takže ostávajú dve možnosti: buď nové poznanie ignorovať alebo zmeniť to, o čom sme boli presvedčení, že je správne a dobré. Kognitívne procesy sú preto spojené so strachom a rizikom. K poznávaniu treba odvahu. S pribúdajúcim vekom začne byť pre človeka poznávanie pomalšie a ťažkopádnejšie, pretože vnímanie je zaťažené nahromadenými negatívnymi skúsenosťami, argumentmi “proti” alebo zjednodušením vnímania “to už poznám”.  Môže byť zhoršenie poznávacích procesov jedným z dôvodov, prečo starší hráči ale aj tréneri postupne strácajú dych a vypadávajú z hry? Možno áno, možno nie.

Na začiatku každého poznávania je zvedavosť. Každé dieťa je dychtivé po poznávaní okolitého sveta a nových možností. Svet je nový a myseľ dieťaťa je ako ´tabula rasa´- čistá tabuľa nepopísaná zlými skúsenosťami a predsudkami.  Dieťa sa učí rýchlo. Zážitkom je nielen úspech, ale každá nová skúsenosť. Šport je v tomto smere zaujímavý, pretože výsledok je tu skoro vždy nepredvídateľný.

Ak chceme poznávať veci dôkladnejšie, deje sa to pomocou vhľadu. Dlhodobejším vykonávaním určitej činnosti získavame viac osobných skúseností a poznanie sa prehlbuje (ľudia s dobrým vhľadom sa zásadne odlišujú od divákov či teoretikov). Tréneri, ktorí sami vykonávali šport na vysokej úrovni,  z osobných skúseností najlepšie vedia, čo robiť pre úspech a čoho sa vyvarovať, aby nenastal neúspech. Osobná skúsenosť je výhodou, ale nesie v sebe určitý handicap: nie je úplne prenosná na druhého človeka (inými slovami “každý tu má svoju pravdu”). Kto ostane na tejto úrovni chápania, nestane sa nikdy výnimočným, pretože opakuje len to, čo sa sám v minulosti vlastnou skúsenosťou naučil. Ak je človek rigídny, zotrváva na svojich pravdách, dokonca na nich môže byť závislý (napr. športová hviezda, ktorá si neustále pripomína vlastnú “veľkú éru”).

Najtvorivejšou a najkomplexnejšou úrovňou poznania je nadhľad. Ak dokážeme opustiť oblasť vlastných skúseností, otvorí sa priestor pre pochopenie skúseností iných. Začneme vnímať rozdielnosť rôznych pohľadov a “osobných právd”. Nájdeme nové cesty ako veci rozvíjať k lepšiemu. Táto úroveň poznania predpokladá prijímanie rôznych názorov bez predsudkov. Často ide o názory a skúsenosti, ktoré sa spočiatku javia ako nemožné či neprijateľné.

Kto sa naučí vnímať svet takto, nepodlieha stereotypom v myslení, pretože žiadne nemá. Je to ako pozerať sa na svet stále detskými očami. Skúsenosti druhých obohacujú a osviežujú.  Kto dokáže chápať veci rôznymi pohľadmi, môže prinášať úžitok aj protikladným a konfliktným stranám, pretože protikladné stanoviská sú len prirodzenou súčasťou celku. Ak sa dá priestor týmto názorom, môžu vzniknúť nové procesy, ktoré budú lepšie než tie staré. Ľudia s nadhľadom sa môžu stať “spirituálnymi vodcami” nielen v športe, ale v rôznych oblastiach ľudského snaženia.

phil.jackson.cigarDobrým príkladom “spirituálneho vodcovstva” je basketbalový kouč Phil Jackson. Dvakrát získal titul NBA ako hráč a potom jedenásťkrát ako kouč v tímoch Chicago Bulls a Los Angeles Lakers v takmer polstoročnej kariére. V súčasnosti je prezidentom basketbalového tímu New York Knicks.  Spolu s Hughom Delehantym napísal vynikajúci životopis Jedenásť prsteňov: Duša úspechu (Eleven Rings: The Soul of Success). 

Psychika hráčov a procesy za tým

Je moderné dnes vo všetkom hľadať psychické zlyhanie. Stáva sa to najčastejšie pri zdôvodňovaní slabších výkonov tímu, kde po prehrách sa vynárajú psychologizujúce komentáre typu “hráči si neverili psychicky“, “hrali pod svoje možnosti”, “vedia hrať aj lepšie”  až po odsudzujúce komentáre “takí hráči za svoj prístup nepatria do reprezentácie“. Tieto vyjadrenia obvykle vidia príčinu v slabej psychike hráčov, ich zlom prístupe, nedostatku motivácie, a pod). Komentáre opisujúce samozrejme viditeľný výkon a prípadnú nervozitu hráčov. Nevidia hlbšie príčiny neúspechu.

Niekedy sa dokonca hľadá riešenie v angažovaní psychológa do tímu, aby “pracoval s hráčmi”.  Samozrejme, že vyspelí hráči to berú s nevôľou, najmä ak vedia, že skutočné problémy sú inde. Pre narýchlo povolaného psychológa to znamená len zbytočnú stratu profesionálneho kreditu. V tímovom športe sa psychická pohoda hráčov vytvára profesionálnym prístupom na všetkých frontoch. V západných krajinách psychológovia pracujú vo veľkých kluboch dlhodobo a snažia sa psychologickú pohodu navodiť procesuálne a preventívnym prístupom. Nie až v hodine dvanástej.

Sú koučovia, ktorí lepšie vedia pracovať na klubovej úrovni, iní sú lepší na reprezentačnej.  Mnohé procesy sú odlišné. V repre si hlavný kouč v príprave môže otestovať veľké množstvo hráčov a vytypovať si tých, ktorým verí. Zväčša sú to psychicky odolní hráči, ktorí už niečo dokázali. Najmä jadro tímu tvoria skúsení hráči.  Ak veci idú správnym smerom, vedia sa psychicky naladiť a odohrať zápasy na úrovni. Určenie správnej taktiky na zápas nie je ľahké vec. Kouč to môže urobiť len podľa dostupných informácií (momentálny zdravotný stav, hráčska forma), ale musí k tomu mať prístup. Reprezentačný kouč musí byť ako zdatný manažér vo firme s výbornými komunikačnými schopnosťami. Musí pracovať s obrovským množstvom informácií o svojich hráčoch, ale aj o súperoch a len na základe toho dokáže urobiť správne taktické rozhodnutia. Samozrejme, niekedy mu odhad nevyjde a vtedy by sa mal poučiť z vlastných chýb.  Je to mozaika tisícky viditeľných a neviditeľných veci, kde výkon je len vrcholom celého ľadovca.

Čo sa odohráva v tíme, ak procesy prebiehajú správnym smerom? Zvyšuje sa dôvera v trénera, je komunikácia medzi ním a kabínou, tím je jednotný, výkony dlhodobo stúpajú, taktika je zvyčajne správna, objavuje sa spolupráca “na slepo”, hráči získavajú sebavedomie a viac si dovolia, šťastena je na ich strane v dôležitých momentoch, zvyšuje sa pocit, že vyhrať sa dá nad každým.

Čo sa odohráva v tíme, ak procesy neprebiehajú správnym smerom? Zvyšuje sa nedôvera a viazne komunikácia s trénerom, tím sa drobí a tvoria sa podskupiny, výkony sa postupne zhoršujú (alebo sú ako na hojdačke), taktika je strnulá alebo absentuje úplne (objavuje sa trénerský alibizmus “nech si chlapci sami určia, čo budú hrať”), prevláda chaos a hráči si prekážajú, zvyšuje sa napätie, sú otvorené spory, odvracia sa šťastena, zvyšuje sa pocit, že takto sa dá prehrať s každým.

Ak výkony klesajú pod štandard, najviac to zasiahne lídrov, na ktorých je bremeno zodpovednosti za výsledok najvyššie. Typicky sa u nich prejavuje agresivita (faulovanie a konflikty), pretože sú herne frustrovaní. Ďalším prejavom frustrácie je stereotypné búšenie do súpera. U lídrov bývajú časté osobné pocity viny, že sa mužstvu nedarí. V dôsledku toho berú hru viac na seba, čím vyraďujú z hry spoluhráčov.

vlakom d kosicNa prebiehajúcich MS v hokeji naše mužstvo nepodáva také výkony, aké by sa dali očakávať z prípravných zápasov. Zvonka je ťažké hodnotiť, v čom je chyba. Hráči sú v tomto smere veľmi profesionálni a nevynášajú veci z kabíny. Ale jednu vec som si všimol ešte v príprave. Na domáci zápas proti Fínom pricestovalo naše mužstvo z Bratislavy do Košíc vlakom až v deň zápasu  “spolu s fanúšikmi“. Profesionálny prístup?

Stanovte si správne ciele

S trochou nadsádzky sa dá povedať, že dnešná moderná spoločnosť je naháňačkou za neustále novými cieľmi, ktoré si vedome alebo podvedome dávame (toto musím dosiahnuť, tam musím byť, toto musím získať). Pri tejto naháňačke za cieľmi sme často bezohľadní k druhým, a dokonca sami k sebe. Vo vrcholovom športe, ktorý je nastavený na súťaženie a boj, naháňačka za cieľmi je ešte zreteľnejšia (olympijské motto: rýchlejšie, vyššie, silnejšie “citius, altius, fortius”). Podobné je to aj v biznise, kde víťaz berie všetko, kým porazení ostávajú niekedy bez práce. Asi preto mnohé úspešné firmy si berú za vzor vrcholový šport a podporujú ho. Treba sa zamyslieť nad “ekológiou a etikou” výkonovej motivácie.

Takmer v každej motivačnej knižke nájdeme kapitolu o cieľoch. Väčšina psychologických teórií zdôrazňuje dôležitosť osobných cieľov pre individuálnu motiváciu človeka. Mentálny koučing sa dokonca opiera iba o tie ciele, ktoré si koučovaný stanoví sám. Kouč pomáha koučovanému nájsť si správny cieľ a zvoliť si najlepšiu cestu ako cieľ dosiahnuť. Cieľom môže byť túžba alebo prianie, za ktorým sa oplatí ísť. Ak si toto ujasníme, všetko je možné. Bežné poučky hovoria, že ciele majú byť SMART. Anglický  akronym pripomína, že správny cieľ má byť (S) špecifický, (M) merateľný, (A) atraktívny, (R) realistický a (T) terminovaný. K týmto atribútom sa niekedy pripája, že ciele majú byť pozitívne formulované a ich dosahovanie má mať klient pod kontrolou.

Dobré ciele by mali byť ekologické. To znamená, že sú v súlade s inými cieľmi človeka a zároveň neškodia okoliu. Cieľová orientácia sa niekedy komplikuje napr. tým, že jeden cieľ chce dosiahnuť odrazu viac ľudí, že pri ceste za cieľom narúšame potreby druhých ľudí, a pod. Uplatňovanie pravidiel úspešnej cieľovej orientácie nie je jednoduché.

Uveďme si celkom bežný príklad:  Muž chce dosiahnuť hmotnosť 80 kg. Reálne by mohol zhodiť 10% hmotnosti za jeden rok. Cieľ je realistický a zároveň pozitívny v tom, že muž bude zdravší, pohyblivejší a trochu príťažlivejší. Muž si zistí, čo k tomu reálne treba každý deň vykonávať (napr. plán každý deň športovať a zmeniť si jedálny lístok). Takýto cieľ by spĺňal uvedené atribúty SMART. Stáva sa ale, že osobné ciele človeku našepkáva túžba spojená s vlastným egom (v psychológii známe pod pojmom ego-orientácia). Ak prevládne tento druh motivácie, pozitívny cieľ sa ľahko môže zmeniť na deštruktívny. V uvedenom príklade nemusí byť v pozadí motivácie len zdravie a lepšia pohyblivosť, ale napr. zapáčiť sa kolegyni a získať si jej pozornosť. V takom režime muž prestane tráviť voľný čas s vlastnými deťmi, ale namiesto toho sa bude venovať len osobným záujmom. To mu prinesie v konečnom dôsledku rodinné konflikty a stupňovanie nespokojnosti. 

Ak chceme mať psychickú harmóniu a pohodu, treba si dávať ciele, ktoré sú ekologické (neškodia druhým) a etické (v súlade s univerzálnymi ľudskými hodnotami). V koučingových seminároch sa snažíme viesť ľudí k tomu, aby si dávali ciele SMARTEE (špecifické, merateľné, atraktívne, realistické, terminované, ale aj ekologické a etické).

Samozrejme, najlepší a najschopnejší z nás majú obvykle o niečo väčšie šance zvíťaziť. V tomto smere nás inšpirujú šampióni, ktorí popri vysokej úspešnosti dokážu myslieť ekologicky a eticky. Napríklad tým, že nezabúdajú na ľudí, ktorí stoja v živote na opačnom konci.

roger-federer-surprises-kids-at-the-children-s-hospital-in-basel-video-insidePodľa mnohých je Roger Federer najlepším tenistom všetkých čias. Dokázal to napokon aj tohtoročným veľkým návratom, keď po polročnej prestávke zavinenej zranením vyhral v tejto sezóne hneď prvý Grand Slam v Austrálii a následne veľké turnaje v Indian Wells a Miami. V súčasnej veľkonočnej charite dokazuje, že je šampiónom, ktorý má aj ekologické a etické ciele.

Mentálny tréner, kouč alebo psychológ?

Ešte pred pár dekádami si športovci a tréneri plietli psychológov s psychiatrami, avšak v posledných rokoch sa s odborníkmi tuším roztrhlo vrece. Športová klientela sa logicky začala pýtať ako a koho si vybrať? Ponuka je tak široká, že málokto sa dokáže správne orientovať. Pokúsim sa preto uviesť základné rozdiely medzi mentálnym trénerom, mentálnym koučom a športovým psychológom. V čom môžu byť prednosti a prípadne riziká rôznych prístupov?

Mentálny tréner je (mal by byť) odborníkom v jednej alebo viacerých mentálnych technikách. To znamená, že by mal poznať psychologickú teóriu, o ktorú sa technika opiera, mať s ňou pozitívnu osobnú skúsenosť a následný lektorský výcvik. Prácou trénera je “trénovať” techniku na základe predpísaných postupov. Techniky mentálneho tréningu (angl. PST – psychological skills training) sú výskumne overené a výcvik by mal prebiehať pod dozorom školiteľa (supervízia). Ako príklad uveďme Autogénny tréning, kde sa výcvik skladá z dvoch víkendových seminárov (nižší a vyšší stupeň), pričom každý absolvent získa certifikát od Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti.

Mentálny kouč pracuje prístupom, ktorý je založený na komunikačných znalostiach a kompetenciách. Výcvik kouča spočíva v zvládnutí kompetencií (kontrakt s klientom, navodenie atmosféry, dodržiavanie štruktúry rozhovoru, spätná väzba, stanovenie cieľov, akčné kroky, a pod). Profesionálni koučovia sú združovaní v medzinárodných asociáciách (najväčšou je ICF – International Coach Federation), ktoré garantujú štandardizovaný výcvik koučov. Principiálny rozdiel medzi prácou trénera a kouča je v tom, že kouč ponecháva na klientovi ako si vytýči ciele a spôsob ich dosahovania alebo riešenia prípadných problémov.

Športový psychológ musí mať absolvované vysokoškolské psychologické štúdium (minimum je bakalár), ale štúdiom absolvent ešte nezíska profesionálne kompetencie pre profesionálnu poradenskú činnosť. Štúdium športovej psychológie nie v našich štúdijných programoch (hoci v zahraničí existuje dvojročné štúdium Master of Sport Psychology). Športový psychológ by mal mať popri vysokoškolskom vzdelaní aj niekoľkoročné skúsenosti v športe ako aktívny športovec, tréner alebo telovýchovný učiteľ. Z hľadiska vzdelania a skúseností by mal športový psychológ byť schopný komplexne chápať psychologické súvislosti správania, myslenia a cítenia so zameraním na zlepšovanie mentálnej a športovej výkonnosti, pričom sekundárne by mal sledovať psychickú pohodu svojich klientov.

Samozrejme treba zmieniť aj psychoterapeutov, ktorí majú spravidla veľmi solídne teoretické znalosti z odboru klinická psychológia a psychoterapeutický výcvik podľa určitého terapeutického zamerania (napr. psychoanalýza, kognitívno-behaviorálna psychoterapia, gestalt-psychoterapia, systemická psychoterapia, a iné). Treba ale dodať, že v športovej psychológii sa psychoterapia veľmi neujala, pretože je zameraná primárne na duševné zdravie, kým zvyšovanie mentálnej a športovej výkonnosti je tu sekundárne.

Ak sa vám z toho trochu zamotala hlava, na záver niekoľko tipov ako si správne vybrať:

  • hľadajte skúseného odborníka
  • zistite si referencie od minulých klientov
  • absolvujte jedno vstupné nezáväzné sedenie, či vám odborník vyhovuje po ľudskej stránke
  • pokiaľ uprednostňujete dril a disciplínu, skúste mentálneho trénera
  • pokiaľ máte radi slobodu a kreativitu v rozhodovaní, skúste mentálneho kouča
  • ak chcete lepšie poznať súvislosti medzi výkonom a životným štýlom, zvoľte si športového psychológa
  • prípadne si nájdite niekoho, kto ovláda rôzne prístupy (tréningový, koučovací a terapeuticko-poradenský)

sp-dan gould

 

Daniel Gould je jedným z najvýznamnejších súčasných športových psychológov a spoluautorom najlepšej učebnice športovej psychológie  Foundations of Sport and Exercise Psychology   

 

Predstavy a výkon

Práca s predstavami je súčasťou mentálneho tréningu. V minulosti sa táto forma mentálneho tréningu označovala ako ideomotorický tréning alebo vizualizácia, ale ukázalo sa, že tieto predstavy majú komplexnú povahu (zahŕňajú obrazy, zvuky, slová, pocity a mikropohyby), takže v súčasnosti sa používa anglický výraz imagery, čo sa voľne dá preložiť ako práca s predstavami. Športovci a tréneri by mali vedieť o tejto forme tréningu čo najviac, pretože môže extrémne pomôcť výkonom každého športovca.

Dôležité je vedieť, že športovci využívajú predstavivosť rôzne. Vizuálny typ dokáže najlepšie pracovať so zrakovými predstavami, auditívny typ so zvukovo-slovnými a kinestetický typ s telesnými a pocitovými. Zmiešaný typ využíva kombinácie rôznych druhov predstáv. Typológia sa dá určiť pomocou špeciálnej psychodiagnostiky.

Z časového hľadiska sa predstavy delia na predvýkonové (preplay), tesne po výkone (replay) a predstavy s časovým odstupom (review). Záleží aj na dĺžke a rýchlosti predstáv, napr. pri nácviku techniky sa využívajú spomalené alebo rytmizované predstavy, pred výkonom by mali už predstavy prebiehať v reálnom čase (niektorí športovci sú v tomto smere spomalení alebo zrýchlení).

Základná poučka hovorí, že perfektná predstava by mala predchádzať reálny výkon, ale neplatí to v praxi vždy. Najlepšie fungujú predstavy pri tzv. uzavretých činnostiach, kde výkon prebieha v plnej réžii športovca (napr. skok do výšky, servis v tenise, a pod). Pri otvorených činnostiach, kedy sa športovec musí bleskovo rozhodovať a reagovať na pohyb súpera alebo meniace sa prostredie, je to niekedy kontraproduktívne, pretože presná predstava obmedzuje tvorivé myslenie.

Čo sa týka jednotlivých športov, najdôležitejšia je táto forma tréningu pri rizikových športoch (napr. kĺzavé disciplíny v zjazdovom lyžovaní). Presná predstava je tu základným parametrom úspechu či neúspechu. Aj v koordinačných a estetických športoch je práca s predstavami veľmi dôležitá, pretože môžu zvyšovať sebaistotu športovca a spresniť výkon (napr. servis v tenise, prejazd kritického miesta v zjazdovom lyžovaní, zostava v gymnastike, voľná jazda v krasokorčuľovaní, a pod).

Realistické a pozitívne predstavy vedú k správnemu nastaveniu športovca na výkon (mindset), naopak negatívne predstavy a predstavy chýb vedú obvykle k zlyhaniam. Stručne by sa dalo povedať, že predstavy síce nevidíme, ale ich dôsledky na výkon áno. Práca s predstavami by preto mala patriť do výbavy každého športového psychológa.

beat-feuzNa prebiehajúcich MS v zjazdovom lyžovaní vo švajčiarskom St. Moritz sú zjazdovky vytýčené nad pásmom  lesov, kde sú predstavy extrémne sťažené nedostatkom oporných bodov a veľkým počtom horizontov, cez ktoré pretekár musí prejsť často rýchlosťou nad 100 km/h. Výhodu tu majú domáci pretekári, ktorí majú trate určite viac natrénované, čo potvrdili výkonmi aj medailovými umiestneniami. Beat Feuz navyše dokázal z hlavy odstrániť všetky negatíve predstavy z nedávneho pádu v Kitzbuheli a získal zlato v kráľovskej disciplíne. Mimochodom, obidva zjazdy absolvoval so štartovým číslom 13 a vymazal tak trinástku zo zoznamu nešťastných čísel.  

Individualizmus verzus tím

V individuálnych športoch ako napr. v tenise je vytvorenie dobrého tímu pre kouča či kapitána neľahká záležitosť. Vrcholový šport je silno individualistický (čo platí dnes nielen v individuálnych, ale aj v kolektívnych športoch). Hodnotia sa individuálne výkony športovcov a od toho sa odvíja aj ich myslenie. Hráči si musia pestovať vedomie vlastnej sily a v hlavách im bežia myšlienky ako “…som lepší než on?, …budem zajtra v zostave?, …fandia mi spoluhráči naozaj?, …dokážem to vlastnými silami?” 

Na druhej strane v tímových súťažiach je známou pravdou, že v dobrom tíme hráči dokážu viac než súperi, ktorí sú síce papierovo silnejší, ale nefungujú ako tím. Pri zlej tímovej atmosfére výkonnosť jednotlivcov klesne pod individuálny štandard. V tejto matematike neplatí vždy rovnica, že 1+1=2,  výsledok môže byť aj 3 alebo 0 (asi by ma moji bývalí učitelia z matematického gymnázia nepochválili, ale v športe je to tak).

SONY DSCPsychologické výskumy ukázali, že so vzrastajúcim počtom členov tímu sa úsilie jednotlivcov postupne znižuje (platí to najviac pri počte od 1 do 4, potom individuálne úsilie ostáva v priemere na 70%), čo je známe ako Ringelmannov efekt. Máme tendenciu buď spoliehať sa viac na toho druhého alebo sa každý tak veľmi snaží, že si prekážame navzájom. V kolektívnych športoch sa preto vypracovali rôzne stratégie na zlepšenie tímovej spolupráce a individuálnej motivácie jednotlivcov. Napr. kolega psychológ a hádzanársky kouč vo Švédsku hovorí , že”lavička náhradníkov je pre nás ďalší hráč tímu”.

Tímové správanie sa ale musí začať budovať už v nižších vekových kategóriách než v profesionálnej etape, kde na to nie je čas a hráči majú zafixované individualistické návyky. Je to výzva najmä pre rodičov a trénerov v mládežníckych kategóriách, aby budovali hráčom tímové správanie. V tenise to môžu byť súťaže malých tímov, debly, mixy a rôzne súťaže, kde výkon závisí od kvalitnej spolupráce, ktorá sa dostatočne odmeňuje. Tieto zážitky sú základom pre perfektné tímové správanie v dospelosti.

V tíme by mali platiť nasledovné pravidlá:

  • ideme spolu, aby sme dosiahli cieľ spoločnými silami
  • kapitán určuje pravidlá a má v tíme rozhodujúce slovo
  • každý člen je rovnako dôležitý a vážime si ho
  • tímové pravidlá platia rovnako pre všetkých
  • členovia tímu sa nekritizujú navzájom počas výkonu
  • ak navzájom nesúhlasíme, povieme si to medzi štyrmi očami (nie poza chrbát, na sociálnych sieťach alebo v médiách)
  • máme spoločnú zábavu aj mimo tréning

 

Magický rytmus

O rytme sa hovorí a píše viac v hudbe a tanci než v športe, ale každý virtuózny výkon (nielen zahranie krkolomnej klavírnej sonáty) je spojený s perfektným udržiavaním rytmu. Obe oblasti majú preto viac spoločného než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Som presvedčený, že hudobníci v tomto smere sú o hodný kus ďalej než športovci, a tí by sa od nich mohli čo-to priučiť. Mimochodom, nemálo vrcholových športovcov vo voľnom čase hrá na nejaký hudobný nástroj. Že by trénovali svoju myseľ pomocou hudobného tranzu?

Vnímaví tréneri a športovci vycítia, kedy bola technická chyba spôsobená nesprávnym “timingom” alebo poruchou rytmu. Tí najlepší využívajú rôzne fígle ako udržať správny rytmus aj v nepriaznivých podmienkach alebo meniť ho podľa potreby. V cyklických športoch je udržanie rytmu pomerne ľahké (cyklistika, plávanie, beh). Napr. ak si bežec udrží správny rytmus, beží sa mu ľahko a prirodzene. Problém nastane len vtedy, ak je bežec z koncentrácie vyrušený (napr. nástupom súpera) alebo pod vplyvom extrémnej únavy (napr. dostane kŕč).

V necyklických športoch a kolektívnych hrách je udržiavanie správneho rytmu ťažšie jednak vplyvom komplexnosti výkonu (súčinnosť hráčov, rôzne taktické varianty, a pod) , jednak súperovými aktivitami so zámerom dostať sa do výhody vlastného diktovania tempa hry. Z  rôznych poznámok typu  „konečne sme v zápase našli správny rytmus“ je zrejmé, že aj tu sa tréneri a hráči danou problematikou zaoberajú.

Psychológ Tim Gallwey (The Inner Game of Tennis) si všimol, že jednou zo základných príčin zlyhania výkonu je prítomnosť kritického myslenia typu „toto musíš robiť, tamto nesmieš robiť, toto je správne, tamto bolo nesprávne…“. Kritické a hodnotiace myslenie počas výkonu narúša presné vnímanie hry a pohybu. Autor popísal dva základné stavy mysle a nazval ich JA-1 a JA-2. JA-1 je hodnotiace a kritické myslenie, kým JA-2 funguje skôr ako myšlienkový automat k danej činnosti. Ak je činnosť riadená cez JA-2, pohyb prebieha prirodzene a správne. Ak zasahuje JA-1, vzniká čoraz viac chýb. K eliminácii JA-1 vymyslel rôzne techniky, aby myseľ ostala čistá  (napr. hudobné popevky sú jednou z nich).

Mágia rytmu je spojená aj s vytváraním aktívneho tranzu. Stav tranzu je charakterizovaný určitým stavom mysle športovca, a niekedy dokonca celého tímu. Športovci vtedy môžu pociťovať totálnu vieru vo víťazstvo, predvídať akcie súpera, vnímať čas iným spôsobom, zažiť jednotu mysle a tela a iné tranzové fenomény. Kto si dokáže tranz navodiť vedome počas hry, vyhral bingo v lotérii.

MELBOURNE, AUSTRALIA - JANUARY 25: Jo-Wilfried Tsonga of France plays a forehand in his fourth round match against Nicolas Almagro of Spain during day eight of the 2010 Australian Open at Melbourne Park on January 25, 2010 in Melbourne, Australia. (Photo by Ryan Pierse/Getty Images)

Hoci je oblasť tranzu veľmi zaujímavá, výskum je obtiažny, pretože vonkajšie sledovanie tranzu je pre samotný tranz rušivým prvkom. Väčšina skúmania sa preto obmedzuje na „ex-post” výskum, teda spätné hodnotenie prirodzene vzniknutého tranzu.

Ako je to s rečou tela?

Štúdie v oblasti psychosomatiky (skúmania vzájomného vzťahu mysle a tela) ukazujú, že pozitívne myšlienky a emócie majú pozitívny vplyv na telo, kým negatívne myšlienky a emócie vyvolávajú negatívne účinky a dokonca choroby.  A platí to aj v opačnom smere v zmysle známeho príslovia ´v zdravom tele zdravý duch´.  Ak telo niečo vyjadruje, prechádza to do psychiky.  Preto je reč tela (body language) súčasťou mentálneho tréningu. Základná poučka sa dá zhrnúť v skratke slovami ´ak sa naučíš správať a myslieť ako víťaz, bude víťazstvo tvoje´.  Ale je to tak jednoduché? Vieme, že existujú športy, kde emócie sú súčasťou choreografie a celkového výkonu, takže ich treba expresívne vyjadrovať (napr. v tancoch alebo krasokorčuľovaní), naopak v koncentračných športoch je lepšie veľké emócie tlmiť, pretože znižujú koncentračnú schopnosť (napr. v streľbe). Ale čo v športoch, kde o víťazstve rozhoduje mix koncentrácie, mobilizácie energie a moment prekvapenia, ako napr. v tenise?  Keďže je to “diskutabilné”, diskutoval som o tom s tenistom Láďom Švarcom, ktorý ešte pred pár rokmi hrával zápasy s najlepšími hráčmi sveta.

Čo si myslíš o dôležitosti reči tela počas zápasu?
“Na jednej strane je dobre nedávať emócie najavo, keď si v zápase dole. Rečou tela treba vyjadrovať, že si stále OK a nič ťa nerozhodí.”

Je “reč tela” kľúčovou mentálnou výhodou pre hráča? 
“Súperi na okruhu sa pozorne sledujú a vedia o vzájomných prednostiach a slabinách skoro všetko. Každý samozrejme hľadá cestu k víťazstvu, ale n
iekedy to ide a inokedy nie. Ak cítiš, že favorizovaný súper nemá svoj deň, tak si začneš veriť, že ho môžeš poraziť. Ja som obvykle začal hrať veľmi sústredene a naplno každú jednu výmenu…  a pomaly nenápadne som zbieral jeden fiftín za druhým. Žiadne suverénne gestá po každej vyhratej lopte. 

Čo sa deje na druhej strane kurtu?
Keď som naopak nastupoval ako favorit, občas sa mi stalo, že som to trochu podcenil a naraz som bol v zápase dole a bez energie. Vtedy mi strašne chýbal nejaký impulz k mobilizácii výkonu. Ak súper robil víťazné gestá a kričal si´poď,  teraz!´, vedelo ma to nakopnúť. V duchu som si povedal´ty takto… no počkaj, veď ja ti ukážem!´ Myslím si, že na najlepších hráčov môže platiť taktika trochu ich učičíkať. “

Je to rozhodujúci moment? 
“To určite nestačí. Hlavné je zbadať nejakú dieru v ich hre a vedieť ju využiť. Napríklad, ak súper slabšie behá, tak ho tlačiť a nútiť k tomu, aby čo najviac behal. Víťazstvo sa dá dosiahnuť aj tým, že súpera donútiš, aby nedokázal hrať svoj najlepší tenis.” 

Čo extrémne emócie a vyvolávanie konfliktov počas zápasu?
“Sú hráči, ktorí sú takí a stanú sa tým známymi. Dokonca o nich začnú kolovať všelijaké historky. Publikum sa potom chodí pozerať hlavne kvôli tomu divadlu, ktoré očakáva. Raz jeden hráč videl prichádzať divákov na svoj zápas v čase, keď ho mal už skoro prehratý, obrátil sa k nim a zakričal´Tak už ste sa sem zleteli, vy supi!´ Tá veta samozrejme vošla do tenisovej histórie.

To znamená, že taký hráč sa môže stať obeťou vlastných emócií?
“Dá sa to tak povedať.”

Zdá sa, že najlepší hráči sveta sú v reči tela dosť nejednotní, nie?
“Pozri sa na súčasnú svetovú jednotku Murrayho. Chodí v zápase akoby už nemohol spraviť ani krok, sťažuje sa na všetko dookola, ale v najbližšej výmene behá ako fretka. Djokovič je tiež dobrým hercom a keď vyburcuje k emóciám celé publikum, vtedy hrá svoj najlepší tenis.” 

Znamená to, že k tenisu patrí trochu vedieť hrať divadlo?
“Asi áno … ale najviac to môže pomôcť novým a ešte neobkukaným hráčom, napr. ak niekto nový prerazí do stovky. Kým ho nepoznajú, môžu ho sem-tam podceniť. Ak je tam už dlhšie, hráči ho spoznajú a zistia, čo sa od neho dá očakávať. “

svarc2

Zopár tipov:

  • Udržiavaj si emócie pod kontrolou najmä vtedy, ak potrebuješ vysokú koncentráciu.
  • Študuj hru súperov: nielen ich herné nedostatky, ale aj typické sprievodné emócie.
  • Hnev je príznakom toho, že je hráč v koncoch (to súpera vždy povzbudí a divákov pobaví).
  • Slabé nervy v zápase sú horšie ako slabý forhend.
  • Nauč sa nasadiť si v ťažkom zápase emocionálnu masku.
  • Aj po emocionálnom “výbuchu” sa dá vrátiť do zápasu.
  • Nauč sa byť tak trochu hercom, aby tvoje emócie neboli pre  súperov príliš čitateľné.
  • Občas si zavtipkuj o svojich emocionálnych výlevoch, aby si získal nadhľad.

Emócie v zápase

Diskusia o prejavovaní emócií počas zápasu poukazuje na nejednotné názory. Jedni hovoria, že hráči majú silné emócie počas hry dať najavo, inak by ich to postupne pohltilo a prevalcovalo, druhí oponujú, že emócie treba krotiť a skrývať, čím hráči dávajú najavo
vysokú sebakontrolu a mentálnu odolnosť. Tretí tábor hovorí, že niekedy prejavenie emócií hráčom pomôže, inokedy uškodí. Kde je vlastne pravda?

Do prvej kategórii spadajú “pruďasi” (výraz som si požičal z češtiny, pretože v našom jazyku ťažko nájdete priliehavejší výraz), ktorí sú charakterizovaní prudkými prívalmi emócií, ktoré počas hry priebežne ventilujú. Z hľadiska klasickej psychologickej typológie
ide o cholerikov (s výbušným temperamentom a slabšou emocionálnou sebakontrolou). Tito hráči potrebujú priebežne “vypúšťať paru”, keď majú priveľké emócie, aby sa dostali nazad do normálu. Fanúšikovia ich majú radi, pretože sú najľahšie čitateľní, takže môžu s nimi raz trpieť, inokedy oslavovať. Je síce výhodné dostať zo seba nahromadené emócie, ale vypomstí sa to hráčovi vtedy, ak vo svojich emocionálnych výlevoch pokračuje dovtedy, až ho to energeticky vyčerpá a koncentračne rozhodí. Nevýhodou je aj to, že sú ľahšie čitateľní pre súperov, niekedy strácajú hlavu v konfliktoch alebo si to odnesie raketa (čo môže zaťažiť peňaženku).

Opačnú kategóriu tvoria “kľuďasi”, ktorí hrajú akoby bez emócií. Vonkajšie prejavy majú stále rovnaké bez ohľadu na to, či sú v zápase hore alebo dolu. Z hľadiska typológie ide
obvykle o flegmatikov (s pomalým temperamentom a dobrou emocionálnou sebakontrolou).  Výhodou je, že sú nečitateľní pre súperov, ale otázkou je, či sú ozaj tak psychicky odolní? Nie vždy. Pri dlhodobo potláčaných emóciách sa nahromadí príliš veľa
energie, čo ovplyvňuje fyziologické optimálne nastavenie na výkon (napr. pocit ťažkých nôh, horší cit pre loptu, zlý timing, a pod).

V tretej kategórii nachádzame “hercov”, ktorí majú svoje emócie pod určitou kontrolou. Raz ich prejavia a inokedy nie. Spravidla sú to sangvinici (rýchly temperament s pomerne dobrou emocionálnou sebakontrolou). Môžu byť dobrýmí hercami, pretože vedia emócie predstierať, čím môžu zmiasť alebo zastrašiť súpera. Na prvý pohľad sa zdá, že je to výhoda, ale po určitom čase ich konkurenti väčšinou “prečítajú”.

Na vrchole mentálneho rebríčka stoja hráči so schopnosťou “killer-instinct” (zabijacký inštinkt). Laický čitateľ si tu nemusí predstavovať nič krvilačné ani hrôzostrašné. Ide o schopnosť transformovať emocionálnu energiu na zápasovú (zápasové vzrušenie, angl. arousal), čo im lepšie pomáha udržať sa v zápasovom tranze.

Mentálny tréning a emócie. Je možné naučiť hráčov týmto schopnostiam? Dá sa naučiť killer-instinct? Odpoveď znie, že áno. Niektorí hráči sa k tomu dopracujú mnohoročnou  zápasovou praxou, iní to zvládnu o niečo rýchlejšie pomocou mentálneho tréningu. Pri systematickom vedení sa totiž dá táto schopnosť postupne vybudovať. Je však isté, že každý hráč je iný a potrebuje niečo iné. Taktiež každý šport vyžaduje iné psychické nastavenie. Pri tenise je nesmierne dôležité ako funguje hlava počas prestávok medzi výmenami (ktoré tvoria ca 80 percent celkového času). Nemenej dôležitá je mentálna hygiena hráča a jeho schopnosť priebežne si “dobíjať baterky”. Bez dostatočnej psychickej energie nie je emocionálna kontrola vôbec možná. Každý vrcholový športovec by mal v tejto oblasti neustále na sebe pracovať a zdokonaľovať sa.

slovak open- norbi 2Marius-Copil

Spánok a psychika

Kedysi sme to mali jednoduché. Zvečerilo sa, príroda utíchla a my sme išli spať takpovediac s prírodou a s ňou sme aj s kikiríkaním kohúta vstávali.  V modernej dobe to už nie je také ľahké, pretože príroda sa nám vzďaľuje. Niektoré tradičné liečebné systémy (napr. ajurvéda) vidia základnú príčinu vzrastu psychických porúch v západnej civilizácii práve v odtrhnutí sa od prirodzeného rytmu prírody. Vymenujme typické príčiny, ktoré môžu brániť zdravému nočnému spánku:

  • príliš veľa umelého svetla počas noci (svetelný smog)
  • aktivity sa presúvajú do nočných hodín (štúdium, duševná práca, zábava)
  • pribúda nočný hluk
  • cestovanie cez časové pásma
  • neznalosť fyziologických pravidiel spánku

Neurológovia a psychológovia vedia, že nervová sústava plnohodnotne funguje len vtedy, ak má zabezpečený kvalitný a pravidelný spánok.  Zlý spánok je pokladaný za symptóm mnohých psychických a zdravotných obtiaží (napr. depresia, vyhorenie, úzkostné stavy, alergie), preto utužovanie nervov pomocou kvalitného spánku je nesmierne dôležité. Je to výzva aj pre odborníkov a popri medikamentóznej liečbe sa v súčasnej dobe využíva psychoterapia zameraná na upevňovanie zdravého spánku. Zároveň treba poznať a rešpektovať základné pravidlá fungovania spánku.

Spánkové cykly. Nočný spánok prebieha v cykloch, ktoré na seba neprerušene nadväzujú. Cyklus trvá cca 90 minú a skladá sa z REM fázy (rapid eye movements – človek sníva, oči sa mu pod viečkami pohybujú) a non-REM fázy (telo sa v posteli prevaľuje a človek vtedy nesníva). Po ukončení celého cyklu nastane krátky čas ľahkého spánku než sa človek ponorí do nasledujúceho cyklu.

Dĺžka spánku. U dospelého človeka by mal nočný spánok trvať päť cyklov (7,5 hodín) a v stave zvýšenej únavy šesť cyklov (9 hodín). Ak si nemôžme dovoliť spať dostatočne dlho nepretržitým spánkom, určitú kompenzáciu poskytuje poobedňajší “šlofík” v trvaní 20-30 minút. Ide o ľahký denný spánok, ktorého dĺžku si môžeme naprogramovať pomocou biologických hodín.

Typológia a denný biorytmus. Populárne je delenie ľudí na sovy a škovránkov. Sovy sú pracovne výkonné v neskorých a nočných hodinách, kým škovránkovia toho najviac urobia skoro ráno. Športovci, ktorí chcú podávať maximálne výkony, by mali vedieť, že kolísanie výkonnosti počas dňa je prirodzené (tzv. krivka pracovnej výkonnosti) a že sa dá vybudovať pomocou nastavenia tréningového režimu. Napr. ak sa pripravujeme na súťaž, ktorá bude pred obedom, najlepšie je dlhší čas trénovať v tomto čase a spánok umiestniť na “opačnú stranu” dňa.  Všeobecne ale platí pravidlo, že čím viac sme synchronizovaní s biorytmom prírody, tým sme zdravší a odolnejší.

Zaspávanie. Pre dobré zaspávanie je podstatné, aby sme prestali myslieť na starosti a problémy. Posteľ má slúžiť  na spanie, nie na premýšľanie o problémoch. Pred spánkom treba uviesť myseľ do relaxovaného a bezmyšlienkového stavu. Ak to nedokážeme, mali by sme sa naučiť nejakú relaxačnú techniku. Pre spánok je dôležité ticho a tma, ale aj dobre vetraná miestnosť. Niektorí ľudia majú vlastné rituály, pomocou ktorých ľahšie zaspávajú.

Zobúdzanie. Najľahšie sa zobúdza v čase ukončenia spánkového cyklu (najlepšie piateho alebo šiesteho), kedy je spánok plytký. Uprostred cyklu je zobúdzanie pomalšie. Ani dlhé vylihovanie v posteli nepôsobí osviežujúco ale naopak tlmivo . Človek sa cíti akoby “omráčený” a nezriedka ho pobolieva hlava.

Nočné zobudenie. Stáva sa, že sa v noci náhle zobudíme, čo môže to byť zapríčinené rôznymi faktormi (náhly zvuk, živý sen, bolesť, nevhodné jedlo pred spánkom). Najlepšie je pomaly sa upokojiť a nezačať vtedy o niečom premýšľať. Dobré je skontrolovať si, koľko je hodín a tým znovu uviesť do chodu biologické hodiny nastavené na určitú dobu ranného zobudenia. Ak bolo prerušenie je príliš živé,  zaoberajme sa niečím nenáročným a počkajme si na začiatok nasledujúceho spánkového cyklu.

Sny. Existuje viacero teórií snívania, ale viacmenej všetky sa zhodujú v tom, že snívanie je pre človeka dôležité. Pomocou snívania sa upevňujú nové zážitky a lepšie sa začleňujú do starších skúseností. Snívanie zlepšuje pamäť a tvorivosť. Pokiaľ  však sny predstavujú pre človeka problém, mal by vyhľadať odbornú pomoc.

Biologické hodiny.  Bežne môžeme mať počas spánku zapnuté  “biologické hodiny”, inými slovami vnútorne si určiť čas pre zobudenie.  Ak si pred zaspaním povieme, kedy budeme vstávať (budík si nastavíme len kontrolne), obvykle zobudenie príde automaticky. Pred nočným spaním je vhodné uplatniť “spánkové pravidlo”.

Spánkové pravidlo. Príklad spánkového pravidla: Ideme spať večer o 23 hod. Prirátajme dobu piatich spánkových cyklov (7,5 hodiny ) a na tento čas si určíme vstávanie, teda ráno o 6,30. Tak sa spustia vnútorné biologické hodiny a ráno sa zobudíme ľahko s pocitom sviežosti. Niektorí sa dokážu takto zobúdzať bez budíka na minútu presne.

Signály nedostatku spánku (spánková deprivácia). Príznaky sú rôznorodé a dosť individuálne. Typicky ide o mikrospánky počas dňa (ktoré môžu byť niekedy nebezpečné, napr. pri šoférovaní),  neschopnosť sústrediť sa, neschopnosť udržať si myšlienky, podráždenosť, ľahké podliehanie stresu a úzkosť. Každý športovec, ktorý chce mať odolnú psychiku, by mal poznať príznaky spánkovej deprivácie a čo najskôr sa “dospať”.

adam spac

Ďalšie zaujímavé informácie o spánku:

15 prekvapujúcich účinkov spánku
Vplyv osvetlenia na spánok
Hormóny a spánok
Ako dlho si  zdriemnuť?
Koľko spánku potrebuje dieťa?

Koncentrácia a internet

Takmer každé dieťa dnes používa internet. Niektorí odborníci začali ľudí dokonca rozdeľovať na digital natives, čo sú generácie, ktoré s internetom vyrastali od útleho detstva (narodení po roku 1980) a vekovo staršími digital immigrants, ktorí sa museli so zložitosťami informačných technológií začať boriť  až v dospelosti.  Keďže je jasné, že deti sa učia oveľa ľahšie a rýchlejšie než dospelí, postupne sa užívateľská priepasť bude zväčšovať a z mentálneho hľadiska by z tohto mali stále viac ťažiť nastupujúce generácie. Výskumy z oblasti neurovied (ktoré sa zameriavajú na monitorovanie činnosti mozgu pri rôznych úlohách v rozličných experimentálnych situáciach) však ukazujú, že s pozitívnym efektom digitálnych technológií na mentálne schopnosti to zďaleka nie je až také ružové. Zamerajme sa na dva aspekty psychiky, ktoré výrazne ovplyvňujú športovú výkonnosť, a síce na koncentráciu a emocionálnu sebakontrolu.

Výsledky kognitívnych testov ukázali, že ľudia, ktorí typicky používajú viac digitálnych médií a robia na nich rôzne činnosti odrazu, napr. chatujú, vyhľadávajú informácie a hrajú pritom počítačové hry (multi-taskers), majú slabšie výkony oproti tým, ktorí sa spravidla sústreďujú  len na jednu činnosť (simple-taskers).  Prekvapujúci bol tento rozdiel najmä v experimentoch, v ktorých sa prezentovalo viac úloh naraz (čo je bežná realita multi-taskers).  Multi-taskeri mali v oboch situáciách viac problémov s koncentráciou, čím sa spomaľovala ich rýchlosť a správne reakcie. Autori štúdie sa domnievajú, že užívanie viacerých médií odrazu vlastne vystavuje človeka sústavnému prepínaniu z jednej činnosti na druhú. Ak chceme robiť jednu vec poriadne, musíme zablokovať vstup nepodstatných informácií do vedomia, čo určite platí aj pre kvalitný športový výkon.

Výskumy tiež ukázali, že nadmerné užívanie digitálnych médií (hranie počítačových hier, televízia, internet) negatívne pôsobí na sebaovládanie. V dôsledku toho človek zažíva viac stresov, pretože záťažové situácie nedokáže zvládnuť pomocou sebadisciplíny. Pri sebadisciplíne je podstatné fungovanie predného mozgu, ktorý je zodpovedný za sebakontrolu. Táto štruktúra sa formuje ontogeneticky až v neskoršom veku (deti v rannom veku sebakontrolu nemajú), ale výrazný je aj vplyv únavy a nedostatku glukózy na výkon tejto oblasti mozgu. Ak deti odchádzajú ráno do školy bez raňajok a so slúchadlami na ušiach, je takmer nulová šanca, aby sa dokázali sústrediť na vyučovanie.

Pre kvalitné učenie je dôležité nestresujúce prostredie a primeraná náročnosť nových stimulov. Ak sú podnety príliš náročné alebo je ich veľa, učenie sa stáva málo účinné. Ale aj keď je získavanie nových informácií príliš ľahké  (napr. klikanie myšou s funkciami ctrl C a V) nepodnecuje to mozog  k začleňovaniu týchto informácií už do predtým nadobudnutej poznatkovej štruktúry. Inými slovami, ak mozog primerane nenamáhame, myslenie je len povrchné a poznatky sú prchavé.

brain

Ak vás výskumy tejto v problematike hlbšie zaujímajú, odporúčam publikáciu Manfreda Spitzera “Digitálna demencia”

 

Ach tá hlava…

Dnes sa v športe často skloňuje hlava. Športovci, tréneri, rodičia, športoví funkcionári či publicisti vidia ako hlavnú príčinu športového nezdaru “hlavu”. Aj lekári pripúšťajú, že väčšina zdravotných ťažkostí má psychosomatický pôvod a liečbu treba začať od hlavy. Je tu psychologický boom. Ide len o šport alebo celá spoločnosť psychicky chorľavie?

Jedna psychologická teória (i keď je mnoho teórií) hovorí, že základný problém tkvie v myšlienkach. Výskum ukázal, že denne prejde hlavou človeka niekoľko tisíc myšlienok, každých pár sekúnd nás niečo napadne či objavíme novú informáciu. Homo sapiens je na túto “výkonnosť” hrdý, ako keby to bola známka vysokej inteligencie. Neustále hľadá nové informácie, surfuje po internete, ťuká do smartfónu, robi niečo a zároveň myslí na niečo iné. Ale je to ozaj známka vysokej inteligencie? Zistilo sa, že vzťah medzi množstvom myšlienok a spokojnosťou je skôr negatívny. Až 80 percent myšlienok sú opakujúce sa, neužitočné a často kontraproduktívne myšlienky vzhľadom na prebiehajúcu činnosť.

Na druhej strane, každá myšlienka nejako zasahuje a ovplyvňuje organizmus. To, čo prebehne hlavou, pokračuje cez emócie ďalej a telo na to reaguje. Ak by sme to prirovnali k počítaču, tak hlava funguje ako jeho užívateľ. Hoci je default počítača nastavený správne, užívateľ ho stále zaplavuje tisíckami rôznych pokynov. Otvára množstvo aplikácií, ktoré si navzájom prekážajú, počítač stráca výkonnosť, občas zamrzne či potrebuje reset. Zdá sa, že kľúčom k lepšej výkonnosti a spokojnosti je schopnosť udržiavať si poriadok v hlave a vo vlastných myšlienkach.   

Aj pre športový výkon je plná koncentrácia dôležitá. Žiadne rozptyľovanie sa myšlienkami, ale vnímanie prítomného okamihu. Pre plnú koncentráciu je dôležitá bezmyšlienkovitosť. Ak sa dostaví myšlienka, koncentrácia na okamih vypadne. Pri výkone, ktorý prebieha v bleskurýchlych sekvenciách, je prepínanie činnosti mozgu na: vnímanie-myslenie-vnímanie vlastne dekoncentráciou. Tréneri hovoria, že často je lepšie konať než myslieť. Problém je v tom, že “užívateľ mozgu” jeho plné vypnutie nezvláda. Mal by sa teda naučiť s myšlienkami správne zaobchádzať. Tu je niekoľko rád:

  1. Nájdite si každý deň chvíľu čas, aby ste sledovali vlastné myšlienky.
  2. Naučte sa rozlišovať medzi dôležitými a nedôležitými myšlienkami.
  3. Venujte pozornosť len tým myšlienkam, ktoré súvisia s práve prebiehajúcou činnosťou.
  4. Odpútajte sa od rušivých myšlienok typu “čo keby”.
  5. Doprajte si luxus “nemyslieť na nič”.
  6. Nájdite si čas vnímať svet len cez zmysly a bez premýšľania.
  7. Denne sa venujte chvíľu činnosti, ktorú si môžte vychutnávať zmyslami (napr. jedlo, hobby, atď).
  8. Počas športového výkonu sa učte vnímať prítomnosť všetkými zmyslami odrazu.

uzivatel mozgu

Mnoho zaujímavých informácií k téme nájdete v publikácii kognitívneho psychológa P. J. Howarda “Príručka pre užívateľa mozgu”.

 

 

Inovátori a imitátori

Domnievam sa, že v profesionálnom športe existujú imitátori a inovátori. Imitácia (napodobňovanie) je základným druhom učenia. Niektoré psychologické školy dokonca veria, že táto forma učenia je rozhodujúca pre formovanie osobnosti (behaviorizmus a sociálne učenie). V športe je napodobňovanie tiež veľmi rozšírené. Športovec sa najľahšie naučí techniku tak, že napodobňuje niekoho, kto ju dokonale ovláda. V zlatom veku motorického učenia (zhruba od 7 do 15 rokov) má takmer každé dieťa športový idol, ktorý napodobňuje. Samozrejme oveľa ľahšie je napodobňovať vonkajší prejav než náročnú techniku, takže deti napodobňujú svoje hviezdy vo všetkom od účesu až po teatrálne vystupovanie.  Dobrý tréner by si mal všímať, koho jeho zverenci napodobňujú a pokiaľ ich dokáže jemne usmerniť vo výbere správnych vzorov a vlastností, veľmi mu to uľahčí život.

Inovácia znamená prínos novej kvality do určitých zaužívaných procesov, čím sa tieto stanú efektívnejšími. Vo vrcholovom športe, ktorý je charakterizovaný posúvaním limitov za hranicu možného, inovátori sú najcennejšou devízou. A to sa týka nielen športovcov, ale aj trénerov, kondičných a nutričných špecialistov, dizajnérov či psychológov. Pri neustálom pribúdaní nových športov a zavádzaním nových technológií sa stáva proces inovácií nepretržitým.

V každom športe sa stretneme s “inovátormi techniky pohybu”. Keď sa pozriete na takého športovca, vždy sa odlišuje od ostatných špecifickým prejavom a spôsobom ako víťazí nad súpermi. Niekedy je to športový supertalent (napr. Michael Jordan v basketbale), inokedy osobnosť s mimoriadnym športovým intelektom (napr. Reinhold Messner v horolezectve). Hlavnou črtou je, že radi vymýšľajú nové veci a využívajú “kreatívne učenie”.

“Kondiční inovátori” zavádzajú do tréningového procesu vedecké poznatky, ktoré zásadne menia pohľad na tréning a posúvajú hranice športovej sily, rýchlosti, vytrvalosti a obratnosti za dovtedy mysliteľné maximum.

“Taktickí inovátori” sú zvyčajne trénerské osobnosti, ktoré skvelé výsledky dosiahli za pomoci mimoriadnej taktickej vyspelosti (napr. Otto Rehhagel, nemecký futbalový tréner, ktorý s Gréckom neočakávane vybojoval titul majstra Európy v roku 2004).

“Technologickí inovátori” zasa zavádzajú nové prvky týkajúce sa športového náčinia či výstroja. Pohybujú sa tiež často na tenkej hranici jestvujúcich pravidiel (v minulom blogu sme spomenuli vynaliezavosť Petra Hochschornera), ale asi najfrekventovanejšou oblasťou je v tomto smere automobilizmus a vývoj superstrojov (napr.  Adrian Newey, dizajnér F1).

Najzaujímavejší sú “všestranní inovátori”, ktorí si dokážu nájsť a pospájať novinky z rôznych oblastí, čím posúvajú svoj šport do novej dimenzie majstrovstva (napr. Ivan Lendl alebo Novak Djokovič v tenise prišli s takými novinkami v technike, taktike, psychike, kondičke alebo strave, že sa potom dokázali udržať na vrchole dlhšie než iní).

Daniel Šlachta bol čsl. reprezentantom v zjazdovom lyžovaní a vzdelaním strojný inžinier, ktorý prišiel s troma prevratnými novinkami v tomto športe, ktoré sú dnes síce bežné, ale on s nimi prišiel sám pred takmer 70 rokmi! Prvou jeho novinkou bol “samosvorný uhol”, čo znamenalo použitie dano slachta-1ostrejšieho uhla hrán než bolo bežných 90 stupňov, pričom si dokázal tento uhol na lyžiach sám vyrobiť. Druhou inováciou bola “tesná stopa”, pretože dovtedy sa jazdilo  pomerne ďaleko od smrekových tyčí, kde každý dotyk s tyčou pretekára poriadne bolel.  Vyrátal si, že zmena stopy tesne k tyčiam by mu priniesla niekedy až 16-metrové skrátenie trate, tak vyvinul techniku jazdy, pri ktorej mal stopu tesne pri tyčiach, a zároveň sa im dokázal telom uhnúť. Treťou inováciou bol “horný záber”, na ktorý prišiel pomocou analýzy gravitačných síl počas oblúka na naklonenej rovine. Zistil, že najúčinnejší záber je v prvej časti oblúka (oproti vtedajšej zvyklosti zatláčať až v závere oblúka), čo umožňuje lepšiu oporu pre lyže na vyrezanie oblúka aj na veľmi strmom a ľadovom svahu (pozn. vďaka tomu dokážete získať na strmých svahoch plnú kontrolu jazdy). Dúfam, že som vás týmto podrobným popisom príliš nenudil, len som chcel vzdať hold jednému veľkému lyžiarovi-inovátorovi.

 

Národná mentalita

Letná olympiáda je predo dvermi a každého fanúšika zaujíma ako to dopadne. Zvládnu to organizačne usporiadatelia? Budú ďalšie dopingové škandály? Potvrdia favoriti svoju rolu alebo budú prekvapenia? Ale najmä, ako dopadnú naši športovci? Dnešný blog je o národnej mentalite, ktorá sa najviac prejavuje práve na celosvetových podujatiach. Je to otázka zaujímavá nielen pre fanúšikov a športových novinárov, ale aj pre realizačné tímy, pretože v dnešnej dobe sú už reprezentácie skladané zo športovcov rôznych národností či rás (ak si národná federácia športovca kúpi). Trénerov a športových psychológov preto určite zaujíma, ako porozumieť športovcom iných národností, rás alebo vierovyznania a ako z nich vydolovať športovú jedinečnosť.

Národná mentalita sa najviac prejavuje v športoch s národnou tradíciou. My máme napr. tradíciu v loptových hrách ako futbal, volejbal, basketbal alebo hádzaná, čo pochádza ešte z československej éry. Česi vnášali do športu rozum, my Slováci zasa srdce a tento dvojzáprah fungoval veľmi dobre. Okrem toho máme výbornú schopnosť improvizácie. Pri nefunkčnom systéme štátnej podpory športu sa snáď každý športovec, ktorý chcel prežiť, musel naučiť improvizovať. V lyžiarskom športe sme napríklad zažili, že komunistickí funkcionári vyslali reprezentáciu zjazdárov na bežecké preteky, a podobne. Rokmi sme si navykli tak dobre improvizovať, že to zobúdzalo akýsi iný zdroj energie. Najlepšie sa pretekalo, keď v tom bol kus srandy z improvizácie (nespočetné historky tohto druhu medzi nami kolujú dodnes).

Improvizačné schopnosti nám ostali aj po zmene režimu. Napr. počas Majstrovstiev sveta v hokeji v Goteborgu 2002, kde sme sa stali majstrami sveta, sa niektorí naši najlepší hráči dohodli, že zaplatia letenky uvoľneným hráčom z NHL (pretože rozpočet hokejovej federácie s touto eventualitou asi nepočítal), aby sa včas pripojili k tímu. Príklad slovenskej improvizácie a tímovej súdržnosti na najvyššej úrovni.

Je jasné, že sa nemôžeme porovnávať so športovými veľmocami. Tí tréneri, ktorí sa v tom utápajú, upadnú do pesimizmu, ktorý prechádza  postupne aj na ich zverencov (mal som niekoľkých klientov tohto druhu). Naopak, keď sa im darí udržať si optimizmus napriek problémom, prenesú to na svojich športovcov a môžu ich naštartovať k veľkým úspechom. V psychológii je tento postoj označovaný ako pružná nezdolnosť (angl. resilience). Je to paradox: ako malá krajina nemáme proti veľmociam šancu, ale ako jednotlivci sa proti nim vieme presadiť. Dúfajme teda, že na olympiáde bude dostatok problémov, aby sme tam mali výhodu “domáceho prostredia” :-)

Dobrým príkladom je kanoistika na divokej vode. Nápady trénera Hochschornera na vylepšenie lode z nenápadnej dielne už pomaly vchádzajú do histórie tohto športu. Teraz z jeho tradične inovačného prístupu ťaží aj súčasná generácia kanoistov.

Hochsici-4Benus-1

Pred 40 rokmi Anton Tkáč získal zlato v šprinte na OH v Montreale, pretože spolu s trénerom Žákom našli slabiny u každého súpera a vedeli to patrične v pretekoch využiť. V súčasnosti Peter Sagan tiež vyhráva preteky s intuíciou víťaza a so schopnosťou improvizácie. Nebyť smoly s podkĺznutim galusky v špurte na posledných metroch Tour de France, víťazstvo pod Eiffelovkou by bolo určite jeho. Verme teda, že to viacerým našim v Riu vyjde aj s pomocou našej tvorivosti a improvizácie. 

Anton_Tkac0704s9-tourfrance-60p

 

 


Mentálne preladenie

Mentálne preladenie je rýchla zmena myslenia v priebehu zápasu. Takáto zmena môže byť rozhodujúca pre úspech najmä vtedy, ak sa hra nedarí alebo nevyvíja podľa očakávania. Napr. v loptových hrách je bežné, že pred zápasom tréner stanoví taktiku či herný plán a určí jednotlivým hráčom úlohy, čo má kto robiť. Prirodzne sa očakáva, že hráči budú jeho taktické pokyny plniť. Ale čo ak sa zápas nevyvíja podľa očakávania? Ak sa hra nedarí? Ak súper vyrukuje s niečím iným? Počkať si na prestávku, nech nám pán tréner povie, čo máme robiť? Ale hopla… veď už sme v druhom polčase :-)

V takých momentoch rozhoduje kreativita alebo schopnosť vziať na seba riziko a urobiť niečo neočakávané. Nejaký geniálny ťah, ktorý zmení nepriaznivý vývin na priaznivý. Túto schopnosť pozorujeme u šampiónov. Dokážu byť v kritických situáciach psychicky nad  vecou a intuitívne urobia to, čo práve treba. Túto schopnosť majú veľkí tréneri, kľúčoví hráči v kolektívnych, ale aj v individuálnych športoch. Športoví fajnšmekri týchto aktérov a ich ťahy milujú a nikdy nezabudneme mená ako Panenka, Pelé, Federer, Messner, Golonka, Petráš a iní. Kvôli nim sa chodí na zápasy, o nich sa píšu knihy a oni sa stávajú súčasťou histórie športu.

Niektorí sú kontroverzní ako osobnosti, ale jedno majú spoločné: vedia mentálne preladiť a  konať podľa vlastnej intuície v kritických situáciach. Napr. o Ronaldovi sa často píše, že je príliš individualistický a futbal hrá tak, aby len sám žiaril, že nedokáže fungovať v národnom tíme, ktorý hrá pod jeho očakávaniami a stráca motiváciu, ak sa Portugalcom hra nedarí.  Pravdu povediac, ani ja nemám rád maniere egocentrických superhviezd, ale CR7 ma prekvapil. Dokázal,  že je šampiónom, ktorý vie mentálne preladiť v situácii, kde by to nikto, a tobôž nie od neho, neočakával.

Vo včerajšom vyraďovacom zápase Portugalska v osemfinále ME proti Chorvátsku Christiano Ronaldo (ako je u neho v repre obvyklé) nežiaril. Málo na lopte, takmer žiadne finty ani strelecké pokusy, podľa futbalového komentátora “úplne vypojený z hry”. Naviac Chorváti boli po väčšinu zápasu lepším tímom a smerovali k víťazstvu. Pronaldore hráča jeho formátu to musela byť strašná frustrácia. On však za nerozhodného stavu na konci predĺženia (v 117 minúte) vybojoval loptu pri vlastnej rohovej zástavke, dlhým pasom preniesol loptu na Sanchesa a následne, pretože veril jeho schopnostiam, vydal sa na dlhý šprint cez celé ihrisko. Po unikátnej prihrávkovej kombinácii Ronaldo -Sanches – Nani – Ronaldo, nakoniec loptu do prázdnej brány doklepol Quaresma, čo znamenalo postup Portugalska do štvrťfinále na ME!  

Samostatné nájazdy a killer instinct

Majstrovstvá sveta v hokeji v Rusku sú už vo vyraďovacej fáze. Slovenský tím zastavili pred pár dňami Američania a včera vyradili aj Čechov. Hoci Český tím ukázal v základnej časti veľmi dobré kvality, v posledných zápasoch s Dánskom a vo štvrťfinále s USA prehral po samostatných nájazdoch. To je pre dobrý tím obzvlášť kruté. Je jasné, že v týchto prípadoch sa najviac skloňuje “hlava” a téma si zasluhuje aspoň stručný psychologický komentár.

V športovej psychológii rozoznávame otvorené a uzatvorené pohybové činnosti. Pri otvorených herných činnostiach hráč koná vedome na základe hernej situácie. Z psychického hľadiska musí mať výborné taktické myslenie, rýchle rozhodovanie, schopnosť nájsť optimálne riešenie, byť tvorivý a mať intuíciu. cesko-usaTí, ktorí to ovládajú najlepšie, sú lídrami či tvorcami hry (špílmachri). Pri uzatvorených činnostiach hráč koná podvedome na základe perfektného ovládania určitej zručnosti, ktorou zaskočí súpera a získa tak rozhodujúcu výhodu, napr. nejako prekvapí brankára a skóruje.

Správne nastavenie mysle k tejto činnosti sa nazýva killer instinct a pochádza zo živočíšnej ríše. Každý predátor, pokiaľ chce uloviť korisť a prežiť , musí mať prirodzené lovecké schopnosti: chladnú hlavu, trpezlivosť, sledovať korisť a oklamať ju, urobiť útok v správnom okamihu. Takíto zabijaci spravidla nie sú vodcami svorky, ale vynárajú sa až v okamihu, keď treba zasadiť finálny úder. Zdá sa, že zabijacký inštinkt vyhasína. Zviera, ktoré dlho nič neulovilo, stráca lovecké schopnosti a istotu. Podobne strelci, ktorí dlho neskórovali, prestávajú si veriť. Vo vrcholovom športe  platia rovnaké zákony prežitia ako v divočine.

Strelca možno vytypovať na základe prirodzených vlôh a hráčskej histórie, ale zároveň treba, aby mal dostatok príležitostí k upevňovaniu si podvedomého návyku premieňať šance. V zápase nie je už čas “myslieť na to”, má to prichádzať z podvedomia. Nezabúdajme, že prirodzené výhody sú na strane brankára, ktorý má výhodu časovú (striehne sústredený v kľude), ale aj tréningovú (absolvuje oveľa viac samostatných nájazdov než ktorýkoľvek strelec). Zdá sa, že kanadsko-americkí hokejoví koučovia vnímajú poznatky športovej psychológie a vedia mnohé z nich prevziať do trénerskej praxe. Dokážu z vyhranených individualistov poskladať  výborne fungujúce tímy, nájdu správnych lídrov, ale aj  “killerov”, ktorí sú špecialistami na samostatné nájazdy.

orca

 

Kosatka (Killer Whale)
je najinteligentnejší a najúspešnejší predátor v živočíšnej ríši 

Olympijská kvalifikácia

Letné olympijské hry v Riu sa blížia rýchlym tempom, ale mnohí športovci ešte stále nemajú nomináciu istú. Športové federácie majú nastavené vlastné nominačné kritériá pre boje o olympijskú miestenku, čo sa môže stať pre niektorých nočnou morou. Niekedy kvôli tuhej vnútornej konkurencii, inokedy kvôli nedostatočným podmienkam či nedostatku financií alebo rôznym treniciam. Olympijská kvalifikácia je skrátka iná ako všetko ostatné a psychika tu môže byť tým povestným jazýčkom na váhach. Má do diania vstúpiť športový psychológ? Ak áno, kedy a ako? Má sa sústrediť viac na športovca či na trénera? Čo je kľúčovým obsahom spolupráce? Ako má prebiehať? To sú typické otázky realizačných tímov zaoberajúcich sa psychologickou stránkou olympijskej kvalifikácie.

Športoví psychológovia tu môžu byť veľmi platní, hoci často stoja v úzadí a paradoxne dodnes nemajú na OH akreditáciu napriek tvrdeniu Pierre de Coubertina, že úspech na olympiáde je predovšetkým otázkou mentálnej sily.
Napr. Číňania nenechali nič na náhodu, pred domácou olympiádu mali štvorročný program psychologickej prípravy a z olympiády v Pekingu si odniesli rekordný počet 51 zlatých medailí. Oblasť psychickej prípravy pred olympiádou je dobre zmapovanou oblasťou športovej psychológie a je tu dosť štúdií a poznatkov.

 barboraBarbora Mokošová sa kvalifikovala na OH po perfektne zvládnutej prvej časti kvalifikácie v športovej gymnastike v dejisku olympijských hier (apríl, 2016). 

V prvom rade platí, že potrebnú výkonnosť musí mať športovec dlhodobo vybudovanú. Nie je všetko len o hlave. Psychika je rozhodujúca v momente, keď športovec alebo športovkyňa patrí do elity, ktorá bojuje o olympijské miestenky. Dôležité je poznať súťažné reálie kvalifikácie a dlhodobo pracovať na ich zvládnutí. Preto je vhodné, aby psychológ bol angažovaný na začiatku olympijskej kvalifikácie. 

synchroJanka Labáthová a Naďa Daabousová sa kvalifikovali v synchronizovanom plávaní dvojíc tiež v dejisku hier (marec, 2016).

Spoznanie športovca pomocou rozhovorov a testov umožňuje psychológovi získať pohľad “do vnútra”, kým sledovanie v súťažných a mimosúťažných situáciach a prostredníctvom rozhovorov s trénerom sprostredkujú pohľad “zvonka”. Na základe toho je možné určiť stratégiu mentálnej prípravy už počas kvalifikácie a prípadne neskôr pre samotnú olympiádu. Je výhodné, ak do psychologickej spolupráce je zahrnutý aj osobný tréner. Psychológ vidí jeho spôsob práce, vzájomnú interakciu so športovcom a zvládanie problémových  situácií. Na základe odporúčaní môže zefektívniť svoje pôsobenie, keď pôjde do tuhého. Platí to samozrejme najmä vtedy, ak tréner športovca sprevádza na olympiáde. 
Benus-1Matej Beňuš si účasť na olympiáde vybojoval v minulom roku po tuhých bojoch slovenského tria Matej Beňuš, Mišo Martikán, Sašo Slafkovský až na MS v Londýne.   

 

Typické psychologické témy kvalifikačnej a predolympijskej fázy:

  • zvládanie predštartových stavov
  • prekonávanie výkonnostných kríz
  • zvládanie organizačného stresu
  • sebaposudzovanie športovca (vnímanie vlastnej výkonnosti)
  • interakcia tréner – športovec
  • sociálne zázemie športovca
  • vyladenie formy a mentálnych postojov
  • zvládanie vonkajšieho tlaku (funkcionári, médiá, sociálne siete, fanúšikovia, atď)
  • adaptácia na dejisko olympijských hier

 

Ako krotiť vlastné ego?

Dnešná doba je zameraná na zvyšovanie ľudského ega (viac informácií v jednom z prechádzajúcich článkov). Pretože každý sleduje sociálne siete alebo si zapne TV, denne je masírovaný zo všetkých strán, že k úspechu treba mať vysoké sebavedomie, pocit výnimočnosti a upozorňovanie na seba. Druhou vecou, ktorá zvyšuje ego, je osobný luxus. Ak je niekto obklopený nadmerným luxusom (napr. drahé auto, značkové oblečenie), dodáva mu to pocit nadradenosti a výnimočnosti. A médiá práve takto prezentujú úspešných a bohatých ľudí. Nikto nerieši, či názory “celebrít” majú hlavu a pätu a či takzvaná výnimočnosť nie je len prázdnou extravaganciou.

Ego je vždy spojené s predstavami o vlastnej výnimočnosti. Ak sa ľudská myseľ začne zaoberať tým, aký úžasný som ja človek a akým úžasným môžem byť, potom “opitej mysli” začne unikať prítomnosť . Ego sa neustále zaoberá v myšlienkach minulosťou alebo budúcnosťou. Hodnotí a porovnáva: “som už dosť dobrý?”, “som lepší ako tamten?”, “som krajšia ako tamtá?” Túlanie sa v takýchto myšlienkach sťažuje vnímanie prítomnosti, ktorá je pre konanie rozhodujúca. Len v prítomnom okamihu sa sústredíme, plne vnímame realitu, reagujeme a tvoríme. Iné myšlienky musia ísť bokom. Z toho plynie, že kto sa dokáže zbaviť ega a žiť v prítomnosti, reaguje správnejšie a dosahuje úspech.

Na vrcholový šport treba samozrejme dostatočné sebavedomie. Ale potrebujete mať reálne sebavedomie, ktoré je založené na dlhodobej tvrdej práci a dosiahnutých výsledkoch. Takéto sebavedomie je vždy limitované dosiahnutou sebaskúsenosťou. Psychologické štúdie o šampiónoch ukazujú, že sú cieľavedomí, dlhodobo na sebe pracujú, ale zároveň sú sebakritickí a skromní. Ak ich mediálne kampane vynášajú do oblakov, o to viac sa snažia ostať oboma nohami na zemi.

Uvediem niekoľko tipov ako skrotiť vlastné ego:

  1. Berte si príklad z ľudí, ktorí toho dokázali viac ako vy. Tí by mali byť zdrojom vašej inšpirácie a motivácie.
  2. Používajte jednoduché a účelné veci, neobklopujte sa nadmerným luxusom.
  3. Buďte sami sebe najprísnejšími kritikmi. Ak to dokážete, stanete sa odolnejší voči kritike zo strany druhých.
  4. Nebojte sa prijímať aj kritiku od druhých. Z konštruktívnej kritiky si berte poučenie ako sa zlepšiť.
  5. Nebojte sa vysokých túžob, ale premeňte ich na drobné každodenné kroky. Na tie sa sústreďte.
  6. Neberte sami seba príliš vážne. Občas si urobte srandu sami zo seba.
  7. Ak vás chvália a obdivujú, vtedy kroťte svoje ego najviac.
  8. Ak sa vám podarí skrotiť ego, zistíte to tak,  že práca vám prináša viac radosti a ľahšie prekonávate problémy.

djokovic a murray

 

 

 

Kedy a ako začať so športom?

Informácií a odborných článkov o dôležitosti športovania u detí nad rámec povinnej telesnej výchovy sa v poslednom čase objavuje čoraz viac. Zdá sa, že to spôsobuje u rodičov pozitívnu odozvu. Pred telocvičňami a pri ihriskách dennodenne postávajú rodičia čakajúci na koniec tréningu svojich ratolestí. V praxi teda už máme dva extrémy: rodiča, ktorý vypisuje ospravedlnenky z hodín telesnej výchovy a rodiča, ktorý sa obetuje, aby z dieťaťa raz mohol vyrásť “šampión”, hoci aj na úkor celej rodiny.

Rodičia postávajúci pri ihriskách a telocvičniach najskôr študujú súťažné pravidlá a techniku daného športu, potom hodnotia prácu trénera, a nakoniec sa stávajú sami odborníkmi naslovovzatými. V mojej poradni sa objavujú rodičia s otázkami typu, či ich dieťa má na šport správnu povahu, či je dostatočne motivované alebo ako má vyzerať výchova budúceho šampióna. Občas sa stretávam s názormi na hranici patológie. Nazdávam sa, že rodičia síce obetujú veľa energie, času a peňazí, ale v konečnom dôsledku to môže viesť k znechuteniu dieťaťa, prípadne k zanechaniu športu vôbec.  Asi najviac tu záleží od správnych rozhodnutí v správnom čase a od dobrého začiatku. Takže kedy začať, ako začať a ako robiť správne rozhodnutia?

Prvou otázkou je, ako vybrať z obrovskej ponuky športov. Encyklopédia francúzskeho kolektívu autorov s názvom Športy popisuje 124 športov a rozdeľuje ich do dvadsiatich kategórií podľa psycho-fyzickej náročnosti a prostredia, v ktorom sa športy vykonávajú (napr. športy na ľade, na snehu, vo vode, bojové športy, atletické športy, kolektívne športy, atď.). Táto publikácia poskytuje dobrý prehľad o tom, aké športy dnes existujú a aké predpoklady a podmienky treba mať na ich vykonávanie.

dieta-vitaz-sport-volny-cas-nestandard2

K športovej orientácii patrí chápanie vekového hľadiska. Rozlišujeme tzv. rané športy, ktoré sú vysoko špecifické a k úspešnosti je treba včasný rozvoj určitej fyzickej dispozície (napr. gymnastika, plávanie). Rané športy sú ale vhodné ako všeobecný základ pre všetky ďalšie športy, u ktorých vysoké výkony prichádzajú až v neskoršom veku, spravidla po dvadsiatke. Najskôr naučme deti plávať, liezť, behať a skákať, až potom to ostatné.

Zo sociálneho hľadiska sa športy delia na individuálne a tímové. Individuálne športy sú vhodné pre tie deti, ktoré sú nadšené, ak dokážu prekonávať samé seba (motivácia “ja som to dosiahol”). Tímové športy, ktoré predpokladajú spoluprácu tímu pri výkone, sú vhodné pre deti, ktoré radšej spolupracujú a spoločne sa podieľajú na výkone (motivácia “my sme to dosiahli”). V detskom veku platia totiž dve základné motivácie. Jednou je motivácia víťazstvom (šport dieťa baví vtedy, ak vyniká nad ostatnými) a druhou je sociálna motivácia (šport dieťa baví, ak ho robí spolu s druhými a ako člen kolektívu).  Prevaha jednej alebo druhej motivácie je určujúca pri preferencii individuálneho alebo kolektívneho športu.

deti-sport-fotbal

Ďalej existujú kombinované športy, ktoré spájajú viacero športových disciplín do jedného výsledného výkonu. Tieto športy sú vhodné pre všestranne nadané deti, ktoré majú v sebe prirodzenú cieľavedomosť k rozvoju športovej všestrannosti, pretože tréning je mimoriadne časovo a organizačne náročný (napr. moderný päťboj, triatlon, desaťboj). Bojové športy sa vyznačujú priamym súbojom jedného proti jednému, pričom víťaz musí dostať súpera fyzicky “na zem”. Uplatnia sa tu deti, ktoré majú v sebe veľa bojovnosti a energie (motivácia “porazím ťa”). Bojové športy učia z psychického hľadiska sebaovládaniu a sebadisciplíne (napr. džudo, zápasenie, karate).  Napokon športy s ovládaním náčinia si vyžadujú mimoriadnu zručnosť v ovládaní nejakého aparátu alebo stroja (napr. letecké športy, modelárstvo, motorizmus). Tieto športy sú vhodné pre manuálne a technicky zručné deti.

stiahnuťTreba dodať, že rodičia by mali chápať šport ako pridanú hodnotu celej rodiny. Zo športu by mali mať osoh všetci, nie iba jedno vyvolené dieťa, ktorému sa všetci obetujú. Tu sa dajú odporučiť tzv. rodinné športy, kde môže športovať celá rodina naraz a sú to zvyčajne športy v prírode (napr. v zime lyžovanie, v lete vysokohorská turistika, vodáctvo, cyklistika). Ak je dieťa nadané v inom športe, možné sú dve alternatívy. Rodinný šport sa stane pre dieťa doplnkovým športom, takže tam sa rodina športovo “zíde spolu” alebo každý športuje inak. Pri druhom scenári ale treba nájsť spoľahlivý klub a trénera, kde môžu rodičia dieťa zveriť bez obáv a voľný čas využiť na iný šport. Dieťa bude len rado, že nie je pod sústavným rodičovským dozorom a nadobudne viac samostatnosti.

Výber športu a jeho dlhodobá udržateľnosť v rámci rodinného režimu je pomerne zložitá vec a v tomto smere je možné využiť aj služieb športových agentúr, ktoré sa na takéto poradenstvo špecializujú (napr. SportAnalytikSportvital ). 

Dať deti na šport je dobrá investícia do života

Z názvu je jasné, že článok je venovaný najmä rodičom. Rozhodnutie o tom, či dieťa bude alebo nebude športovať, vôbec nie je ľahké. Každému mysliacemu občanovi tohto štátu je jasné, že s pomocou štátu príliš rátať nemôže. Každú rodinu šport stojí veľa energie, času, obetavosti a peňazí. Ak sa zhodneme na tom, že telesná výchova u nás nemá potrebnú kvalitu a deti stále viac žijú vo virtuálnej realite internetu, potom rodičia stoja pred dvoma možnosťami: buď dieťa bude sedieť doma pred počítačom alebo športovať na rodinné náklady.

Oplatí sa rodičom táto investícia do života? Ak je šanca ekonomicky sa zaistiť športom asi jedna ku stotisíc, nie je lepšie nechať dieťa pri počítači?  Nenájde si tam nejakého koníčka, ktorý raz bude jeho zamestnaním? Podobné otázky idú hlavou asi každému rodičovi než urobí rozhodnutie, či dať dieťa na šport. Preto sa pokúsim vymenovať niekoľko dôvodov, pre ktoré sa táto “investícia” vyplatí:

  1. Lepšie zdravie. V nespočetných zdravotných štúdiách sa ukázalo, že sedavý životný štýl prináša človeku postupne viac a viac zdravotných aj psychických problémov. Primeraný pohyb formou športu naopak deťom zvyšuje odolnosť voči chorobám a lepšie zdravie.
  2. Psychická odolnosť.  Športovanie a fyzická kondícia sa premieta do vyššej psychickej odolnosti voči stresu a psychickým poruchám. Je známe, že pohyb je jednou z najlepších metód zvládania stresu.  Šport tiež dáva vzrušenie, ktoré človek potrebuje. Pokiaľ nám to chýba, hľadáme si náhradné vzrušenie rôznymi nezdravými spôsobmi (hazard, patologické hranie, drogy, a pod).
  3. Dobré sociálne väzby. Pri športe sa ľahšie nadväzujú vzťahy a priateľstva medzi deťmi, ale aj rodičmi, ktorí deti na šport vodia a v lepšom prípade sa aj sami do športu aktívne zapájajú.
  4. Budovanie osobnostných vlastností. Šport by mal vychovávať k cieľavedomosti, bojovnosti, húževnatosti, férovému súťaženiu, spolupráci a samostatnosti. Treba si nájsť šport (resp klub), kde tréneri tieto vlastnosti vyžadujú a vychovávajú.
  5. Radosť a zážitky. Šport bežne prináša každodenné zážitky a emócie, ktoré sú celoživotné.  Ak sa športovci stretnú po rokoch, vždy majú na čo spomínať a zasmiať sa.
  6. Zdravé sebavedomie. Pri športe dieťa prekonáva samé seba, čo mu prináša pocit zvýšeného sebavedomia, ktoré je založené na  reálnej skúsenosti.
  7. Dobrý vzhľad. Pravidelné športovanie je najlepší salón krásy – nielenže je lacnejší, ale má aj trvalejšie účinky. Pritom každý šport formuje postavu trochu inak, takže je z čoho vyberať.
  8. Zdravý denný režim. Každodenná športová aktivita vyžaduje pevný režim a určitú disciplínu, čo sú potrebné prvky pre celkový zdravý vývin každého dieťaťa.
  9. Poznávanie. Pri športe dieťa každý deň zažíva niečo nové, cestuje na sústredenia a súťaže, spoznáva nové krajiny, ľudí a zvyklosti.
  10. Lepšia koncentrácia a schopnosť učiť sa. V súčasnosti sa zvyšuje počet porúch učenia u detí (rôzne dysfunkcie, psychomotorický nepokoj, syndróm ADHD, a pod). Vhodným športom a denným režimom sa mnohé poruchy zmiernia alebo dokonca eliminujú.
  11. Lepšie šance na trhu práce. Športovaním sa človek stáva odolnejším a schopnejším znášať vysoké pracovné nasadenie. Mnohí personalisti preto dávajú prednosť žiadateľom o prácu, ktorí pravidelne športujú pred nešportovcami.
  12. Nižšie životné náklady. Na záver si dovolím paradoxnú poznámku: hoci je šport v súčasnosti veľmi drahý (čo platí najmä o vrcholovom športe), pri výkonnostnom športe sú životné náklady športovca nižšie v porovnaní s človekom, ktorý si musí liečiť neduhy spojené so sedavým spôsobom života.

Motívov k športu môže byť aj viac: na psychologických seminároch robíme s trénermi a rodičmi cvičenie na vymenovanie čo najväčšieho počtu motívov, pre ktoré sa šport oplatí. Naposledy ich dokázali v skupine vymenovať až dvadsať!

Takže ak som rodičov aspoň trochu presvedčil, že do športu detí sa oplatí investovať (bez ohľadu na to, či raz budú alebo nebudú svetovými šampiónmi), potom článok splnil cieľ. V budúcom pokračovaní sa budeme zaoberať možnosťami a výberom vhodného športu.

Collage of happy family at leisure in summer

 

 

 

Koučovanie v športe: semináre 2016

Pojem koučovanie pochádza zo športového prostredia z anglických výrazov (a coach, coaching). Hoci to u nás bežne prekladáme ako tréner a trénovanie, koučovanie je širší pojem než trénovanie. Kým tréner (a trainer) sa sústreďuje len na tréning, napr. na nácvik určitej technickej zručnosti, kouč športovcov alebo celý team vedie k vyššej výkonnosti rôznymi prostriedkami.

V koučovaní sa využívajú rôzne komunikačné techniky a prístupy, napríklad metóda GROW, s ktorou sme robili rozsiahly dvojročný výskum o jej účinku na motiváciu. Zistilo sa, že koučovanie je výborným doplnkom k direktívnemu trénerskému štýlu, pretože umožňuje lepšie spoznať osobnosť športovca, zvýšiť jeho motiváciu, angažovanosť a cieľavedomosť. Koučovanie je efektívne nielen v športe, ale aj v rôznych iných oblastiach (biznis, politika, školstvo, zdravotníctvo, psychológia, mentálny koučing, systemický koučing, a pod).

Semináre koučovania vedieme systematicky od roku 2011 spolu s Emilom Miškem,  ktorý je certifikovaným koučom ICF (Internatioal Coach Federation) a trénerom tenisu. V prvých rokoch na naše semináre chodili len tréneri, dnes pribúdajú aj ľudia z iných profesií (manažéri, učitelia, fyzioterapeuti, psychológovia, rodičia a aktívni športovci).

Tento rok otvárame od apríla do septembra celoročný základný cyklus 6 seminárnych dní, ktorý je časovo rozvrhnutý tak, aby účastníci mali možnosť medzi jednotlivými seminármi skúšať si koučovanie na vlastnej koži. Hlavným cieľom nie je teória, ale najmä praktické využitie. Na seminároch si účastníci odskúšajú techniky koučovania sami na sebe, neskôr so známymi a nakoniec to zvládnu aj “na ostro” v praxi. Okrem toho otvárame na jeseň 3 nadstavbové semináre “Koučovanie v tíme”, “Sebakoučovanie” a “Koučovanie a Flow”.

Prihláška na semináre 2016  je na našej stránke Facebooku  

Skupina účastníkov z roku 2015

koucovanie 2015

Zdravé sebavedomie verzus pýcha

O tom, že Slováci nemajú dostatočné sebavedomie, počúvam pravidelne už od zmeny politického režimu, kedy ľudia začali cestovať na západ nielen za turistikou, ale aj za prácou a vzdelaním. Hoci vtedy nikto z nás nebol veľmi pripravený ani jazykovo ani profesionálne, rýchlo sme si začali nahovárať, že dokážeme to isté čo oni, len nám chýba potrebné sebavedomie. Ilúzia “o nedostatku sebavedomia” sa v spoločnosti udomácnila, čo viedlo k zavádzaniu rôznych kurzov na zvýšenie sebavedomia a vytváranie dobrého dojmu na okolie (v skratke sa tieto kurzy dajú nazvať “Ako rýchlo uspieť …”). Psychológovia, personalisti a výchovní poradcovia boli v tejto oblasti vynachádzaví a dnes tu máme mladú generáciu, ktorá v sebavedomí nezaostáva ani za tými najlepšími na svete. Len sa akosi zabúda, že k zdravému sebavedomiu treba predovšetkým dlhodobú prácu a z toho prameniace znalosti a zručnosti. 

Ilúzia o nedostatočnom sebavedomí neobchádza ani šport. Vždy sme trochu závideli športovcom z veľkých krajín (Sovieti, Američania, a pod) , že ich športovci si mimoriadne veria. Tu si treba uvedomiť, že ich sebavedomie sa utváralo v tvrdej domácej konkurencii, keď sa predierali k reprezentačnému dresu. Ak americký plavec či atlét porazí na domácich majstrovstvách konkurenta, ktorý je úradujúcim majstrom sveta, tak si bude veriť aj na majstrovstvách sveta. Ak je sebavedomie len “nafúknuté”, prináša to opačný efekt ako hovorí príslovie “pýcha predchádza pád”.  V dôsledku toho sa podceňujú súperi a ak súboj neprebieha podľa očakávania, prichádza rýchla frustrácia.

Malým krajinám svedčí naopak skromnosť. Mám odpozorované, že slovenskí športovci dosahujú najlepšie výsledky vtedy, ak od nich okolie veľa neočakáva. Úloha favorita nám príliš nesvedčí, čo sa ukazuje najviac v mediálne sledovaných športoch alebo pred veľkými podujatiami. Dobrí tréneri to vedia a športovcov radšej pripravujú v tichosti. Ak sa športová forma prechváli, na pretekárov padne “deka” a ich výkon je zviazaný nadmernou zodpovednosťou.

Mal som príležitosť spolupracovať s niekoľkými olympijskými víťazmi a majstrami sveta. Vynikali nielen veľkou pracovitosťou a cieľavedomosťou, ale aj skromnosťou. Vedeli, v čom sa stále musia zlepšovať. Najťažšie to majú samozrejme tí, ktorí sú svetovou triedou a všetci od nich očakávajú medaile. Tu je “krotenie ega” obzvlášť dôležité. Ten, kto ostáva nohami na zemi, uspeje skôr než ten, kto má prílišné ego a nadmerné sebavedomie.

Vodná slalomárka Elena Kaliská získala dvakrát olympijské zlato. Veľký tlak bol na ňu vyvíjaný najmä pred LOH v Aténach 2004, keď v tom roku vyhrala všetky Svetové poháre a všetci ju označovali za olympijskú favoritku číslo jedna. Elen to vtedy ustála a reagovala slovami: “Ja som len jednou z viacerých kandidátok. Musím sa hlavne dobre pripraviť na preteky a treba aj povestný kúsok šťastíčka, ktorý si musím zaslúžiť svojou tvrdou prácou”.

 elen-1

 

Lavička náhradníkov je dôležitým hráčom tímu

Keď som začal systematickú prácu s tímovými športmi a menovite s hádzanármi, veľmi mi pomohol rozhovor s Urbanom Johnsonom, ktorý je výborným športovým psychológom a bývalým hádzanárskym trénerom zo Švédska. Medziiným mi povedal: “Lavička je ďalším hráčom tímu”. Odvtedy som si pri práci v tímoch vždy všímal ako sa v klube starajú o náhradníkov a hráčov, ktorí sa doliečujú po zranení. Vlastne oni to majú psychicky najťažšie. Nevedia, kedy budú schopní sa plnohodnotne zapojiť a znovu naskočiť do zápasov.

Aj k športovému psychológovi prichádzajú najčastejšie hráči, ktorým sa nedarí a majú ešte k tomu pocit, že im tréner neverí. Takí hráči sedia na lavičke a nevedia, kedy a či vôbec nastúpia. Počul som, že v niektorých kluboch ide o zámernú taktiku testovania “psychickej odolnosti” hráčov. Nič nemám proti skúškam psychickej odolnosti, ale pokiaľ hráč tvrdo maká celý týždeň a tréner ho chváli, a potom ho v zápase nenechá hrať, tak tu niečo nesedí. Tréneri a funkcionári by mali budovať v hráčoch pocity dôvery, pretože každý hráč si zaslúži rešpekt. Ak stratí pocit dôvery, potom klesá jeho sebahodnota a vnútorné odhodlanie odovzdať všetko pre tím.

V športe sa spravidla všetko točí okolo hviezd a lídrov. Dostáva sa im zvýšenej pozornosti od trénerov, funkcionárov a médií. Ale tím je tvorený aj menej viditeľnými hráčmi, takzvanými robotníkmi, nosičmi vody alebo strážcami hviezd. Sú veľmi dôležití a dá sa povedať, že bez nich by tím nebol plnohodnotný. Ak je tím tvorený len hviezdami a nikto nerobí “čiernu robotu”, tak obvykle to na ihrisku nefunguje. Práve kompaktnosť tímu a vysoké nasadenie všetkých hráčov je pre výsledok rozhodujúce. Hovorí sa, že mužstvo je také silné ako jeho najslabší hráč. Lavička náhradníkov môže dodať tímu energiu, ak sa hra nedarí, inokedy rozhodne gól striedajúceho hráča v posledných minútach, inými slovami každý má byť nejakým spôsobom pre tím užitočný.

Zinedine Zidane bol veľkým futbalistom a dlhoročným kapitánom Francúzska a práve včera mal premiéru v trénerskom kresle Realu Madrid v zápase EL proti AS Roma. Premiéra sa mu vydarila, Real vyhral v Ríme 2:0 gólmi Ronalda a striedajúceho Jeseho. Aký bol Zidanov komentár k streleným  gólom? “Cristiano bol skvelý, ale takí boli všetci. Aj tí, ktorí v zápase nehrali, boli veľmi dôležití pre tímovú morálku. Som šťastný, že Jese dal gól – zaslúžil si ho za svoju snahu.”

Generated by IJG JPEG Library
Generated by IJG JPEG Library

 

Tu a teraz!

Byť “tu a teraz” je mantrou koncentrácie. Kto chce dosiahnuť stopercentný výkon, musí byť svojou mysľou v prítomnosti. Vtedy nám neunikne nič podstatné, dokážeme správne zareagovať a dokonca predvídať, aký bude najbližší krok. Kvalita výkonu sa odvíja od vnímania prítomného okamihu. Pokiaľ sa človek zaoberá rôznymi vecami a myšlienkami, nedokáže byť v prítomnosti. Myšlienky sa týkajú minulosti (čo sa stalo) alebo budúcnosti (čo sa môže stať), takže hlava “cestuje”. Okrem toho je cestujúca myseľ oddelená od tela, pretože telo žije v prítomnosti a je s ňou fyziologicky prepojené (dýcha, vníma zmyslami).

Zlou správou je, že moderný svet človeka stále viac vzďaľuje od prítomnosti. Mobily, počítače, rádio, TV, reklamy a nové informácie bombardujú ľudskú myseľ a nútia ju k neustálemu prepínaniu. V školách a na pracoviskách sa vyžaduje najmä rýchlosť a zvládanie kvantity (učivo, klienti, úlohy). Medzigeneračne síce dochádza k zvyšovaniu rýchlosti myslenia, ale za cenu zhoršovania kvality. Upevňujeme si návyk prepínať, čo vedie k neschopnosti dlhšie sa sústrediť na jednu vec.  Kapacita pozornosti je však obmedzená. Štúdie ukazujú, že človek dokáže v jednom momente zachytiť maximálne 7 signálov. Napr. počas komunikácie sa dokážeme síce sústrediť na troch hovoriacich ľudí naraz, ale klesá kvalita, takže sa z komunikácie stáva povrchná činnosť.

Pri činnostiach robených “odrazu” dochádza častejšie k chybám a nehodám. Keď ráno idem autom do práce, takmer denne vidím nejakú haváriu. Typické koncentračné problémy nastávajú, (1) ak sa náhle zvýši náročnosť úlohy, (2) ak je úloha nudná, (3) ak je príliš ťažká a spôsobuje nadmerný stres. Najlepšie funguje koncentrácia vtedy, ak je úloha na hornej hranici individuálnej náročnosti. Je pochopiteľné, že keď sa učíme niečo nové, koncentrácia je obohatená o reflex “vnímania novosti”. Zaujímavé je, že keď mozog zvládne činnosť ako rutinu, presunie jej kontrolu do inej časti mozgu, čím si uvoľní kapacitu frontálneho laloku na “nové veci”.

Hoci pri bežných činnostiach vystačíme s priemernou koncentráciou, pri súťažných športových výkonoch je jednota tela a mysle potrebná. V kolektívnych športoch platí rovnica: V = P – S, kde reálny výkon (V)  je stanovený ako potenciálna výkonnosť jednotlivých hráčov (P) mínus straty (S) v dôsledku chybnej spolupráce a komunikácie. Zistilo sa, že keď hráči pred zápasom používali mobily, následne sa výkon tímu zhoršil. V niektorých kluboch zaviedli pravidlo, že pred tréningom a počas cestovania na zápasy sa nebudú požívať mobily, čo výrazne pomohlo výkonnosti tímov. V školstve sa nepoučili a stále vládne “akademická sloboda”. Žiaci používajú svoje smarty a tablety bežne počas vyučovania na všetko možné, snáď s výnimkou preberaného učiva.

Dobrou správou je, že koncentrácia sa dá zlepšovať činnosťou a tréningom (inak by človek ako živočíšny druh už vyhynul) a skúsenosti ukazujú, že športovci majú koncentračnú schopnosť sformovanú podľa športu, ktorý robia (napr. tenista sa dokáže krátkodobo koncentrovať na jednu vec, dobre zvláda frustrácie a rýchlo sa dostáva nazad do pracovného tempa). Tréning koncentrácie by mal prebiehať ako modelovanie. V tenise je typické, že deti sa ešte nedokážu sústrediť na celý zápas, takže cvičenie koncentrácie môže byť prospešné. Príklad: Nejaký jednoduchý koncentračný výkon, napr. chytanie letiacej loptičky 10x opakovať (jedna výmena), prestávka (20 sekúnd), sériu 5x opakovať (jeden gem) a to celé opakovať 10x (jeden set), čím sa modeluje koncentračná schopnosť v trvaní setu (500 loptičiek). Náročnosť stimulov treba zvyšovať postupne podľa zlepšovania koncentračnej schopnosti. Ak sa schopnosť nezlepšuje, niekde asi robíme chybu! :-)

federer-new-racket

 

 

 

Šport a fair-play

Fair-play je rešpektovanie vopred dohodnutých pravidiel pre súťaž. V športe, ktorý je typický práve bojom o celkové prvenstvo, je dodržiavanie pravidiel zásadnou vecou. Ak sa pravidlá nedodržiavajú, šport sa rýchlo zmení na boj, kde platí zákon “oko za oko, zub za zub” pričom môžu prevládať podvody a zákernosť. Potom už nevyhrá ten, kto je najlepší a najschopnejší, ale ten, kto porušovaním pravidiel získa rozhodujúcu výhodu nad súperom.

Niekoho by mohlo napadnúť, že ľudská schopnosť stanovovať si pravidlá nás nadraďuje nad ríšu zvierat, ale nič nie je vzdialenejšie od pravdy ako toto tvrdenie. Príroda sama stanovila základné zákony, ktoré zvieratá rešpektujú, napr. ak je nedostatok vody, predátori pri napájadle nelovia, ale aj za normálnych podmienok zabíjajú len z dôvodu vlastného prežitia a zachovania rodu. My ľudia nielenže zákony prírody nerešpektujeme, ale porušujeme aj také, ktoré si sami stanovujeme. Tendencia podvádzať a nerešpektovať pravidlá je ľudským, dokonca možno politickým “vynálezom”.

Sklony k podvádzaniu študovali viacerí psychológovia. Dan Ariely na mnohých experimentoch ukázal, že takmer všetci ľudia za určitých okolností majú tendenciu podvádzať. Klamú pritom nielen druhých, ale aj sami seba. Dôvodom je svedomie. Po klamstve sa človek potrebuje sám pred sebou ospravedlniť, že neurobil nič “až tak zlé” bez ohľadu na to, či urobil malé klamstvo (niekde treba začať) alebo pri podvodoch obrovských rozmerov. História ukazuje, že čím väčšie klamstvo, tým väčší sprievodný sebaklam. Z tohto je zrejmé, že podvádzaním poškodzujeme  nielen druhých, ale aj sami seba (známe sú u klamárov duševné poruchy, odcudzovanie sa navzájom, strata dôveryhodnosti, a pod).

Kedy vlastne podvádzame? Po prvé ak nás podvádzajú druhí a získavajú výhody na náš úkor, po druhé ak k podvádzaniu máme dostatok príležitostí a po tretie ak sa dokážeme sami pred sebou ospravedlniť. Postupne sa spúšťa spoločenská špirála v zmysle kréda “nedodržiavanie pravidiel je výhodnejšie než ich dodržiavanie”, čo v závere vedie k tomu, že prežije len ten, kto je nielen silný, ale aj bezohľadný.  Philip Zimbardo dokázal v legendárnom Stanfordskom experimente u normálnych ľudí vyvolať patologicky agresívne správanie jednoduchým zavedením “patologických” pravidiel spolunažívania. Zároveň dokazuje, že pre zachovanie humanity a fair-play je kľúčové nastavenie spravodlivých pravidiel a kontrola ich dodržiavania.

Vráťme sa k športu. Som presvedčený, že fair-play musí byť jedným zo základných princípov športu. Ak chýba fair-play, potom sa nenaplňuje dôležitý odkaz športu, že sa dá bojovať “ako o život” a súčasne dodržiavať také pravidlá, aby súperi mali vzájomný rešpekt a úctu. Ustráženie tenkej hranice medzi tým, čo sa smie a čo nie, je dôležitou súčasťou hry. Vo väčšine športov vstupujú do diania rozhodcovia, ale sú aj športy, kde si pravidlá strážia sami športovci tým, že sa k nim otvorene zaviažu (viď blog Športový charakter). Existujú aj neočakávané momenty fair-play, ktoré rýchlo obletia svet a získajú si fanúšikov ako napr. tenisový challenge Jacka Socka v prospech Hewitta v tohtoročnom Hopmanovom pohári. Pri dnešnej popularite športu sa dá s trochou nadsádzky povedať, že ak by sa vytratil fair-play zo športu, vytratila by sa ľudská viera v platnosť pravidiel vôbec.

rozhodca

Záver športovej kariéry

Blíži sa koniec roku, čo je u mnohých ľudí spojené s očakávaním zmeny a príchodom niečoho nového. V tomto príspevku sa preto sústredím sa jednu z najťažších zmien v živote športovca: prechodu zo športovej kariéry do normálneho života. V športovej psychológii je career transition jedna zo základných tém a dlhodobo sa jej venuje veľa výskumnej pozornosti.

Všetci vieme alebo aspoň tušíme, že záver športovej kariéry nie je ľahký. Vrcholový šport je spojený s typickým životným štýlom a dennými návykmi, ktoré vôbec nie je ľahké zmeniť. Dvojfázové tréningy, regenerácia, cestovanie na sústredenia, turnajový život, zameranie sa na seba a režim, kde sa všetko podriaďuje športovej úspešnosti. Keď po dlhých rokoch odriekania a driny sa športovec dostane na vrchol, prirodzene tam chce ostať čo najdlhšie. Ale byť na vrchole je rovnako ťažké ako cesta hore. Postupom času telo vrcholového športovca začne byť stále viac opotrebované.

Niekedy je pohľad na športovca na sklonku športovej kariéry smutný. Chodí od lekára k lekárovi v nádeji, že sa vráti do bývalej veľkej formy, ale často je to len o tom, že “hlava by chcela, ale telo už nemôže”.  V tomto dejstve kariéry nádej umiera posledná. Jednak preto, že športovec je navyknutý bojovať až do posledného dychu, jednak preto, že ľudia z blízkeho okolia, teda rodinní príslušníci, realizačný tím a fanúšikovia si neprajú jeho odchod do civilu. Obvykle živia v športovcovi nádej k návratu, inými slovami ako za ním stáli počas celej kariéry, stoja za ním i teraz. Ale v záverečnej fáze športovej kariéry je podstatné spoznať správny čas, kedy treba povedať “stačí, život je aj o inom”.

V takýchto situáciách môže športovcovi pomôcť aj športový psychológ. Najlepšie vyhliadky na úspešnú zmenu má spolupráca ešte počas vrcholovej kariéry. Keď psychológ spozná osobnosť športovca, jeho silné stránky a schopnosti, potom môže odhadnúť možnosti ďalšieho uplatnenia, či už v športe alebo mimo šport. Pomôcť môžu aj programy personálnych agentúr, ktoré sa špecializujú aj na takúto oblasť.

Zuzana Kamasová je pre mňa jednou z najvýraznejších osobností v slovenskom športe. Naučila sa hrať golf pri zdravotnom hendikepe skoliózy počas vysokoškolského štúdia v USA, a to na takej úrovni, že ako prvá hráčka z východoeurópskych krajín vyhrala profesionálny golfový turnaj (Ladies European Tour,  Agadir 2011). Bola na tom turnaji úplne sama, bez rodičov,  bez trénera, bez realizačného tímu a navyše v neznámom prostredí afrického kontinentu. Po víťazstve povedala “bola som na seba hrdá, ale zároveň som sa cítila byť slovenskou vyslankyňou golfu v zahraničí”. Dvakrát vyhrala anketu “československý golfista roka v kategórii muži – ženy” a potom si povedala “stačí”. Rozhodla sa pracovať pre slovenský golf, stála niekoľko rokov v čele organizácie slovenského profesionálneho turnaja LET a prijala miesto sekretárky slovenskej golfovej asociácie. Keď videla naše stojaté funkcionárske vody, druhý raz si povedala “stačí”. Stala sa konzultantkou a caddie pre najlepšiu českú golfistku Kláru Spilkovú, pre ktorú bol rok 2015 doteraz najúspešnejším rokom jej profesionálnej kariéry, a prišlo ďalšie “stačí”. Skrátka, Zuzka je pre mňa dôkazom toho, že športom sa človek môže aj baviť,  aj dokazovať niečo veľké :-) 

Kamasova-Tale

 

 

Aká bola výchova kedysi?

“S výchovou to dnes ide dolu kopcom”, povedala mi moja 90-ročná teta pri rannej káve než sa vydala na svoju každodennú šesťkilometrovú prechádzku. A keďže má okrúhle narodeniny, rozhodol som sa tento článok venovať práve jej. Musím prezradiť, že okrem “prechádzok” chodí cvičiť dvakrát týždenne do Sokola a naposledy bola hospitalizovaná v nemocnici ešte ako stredoškoláčka. Je síce vdovou už skoro 10 rokov, ale žije spoločensky, zaujíma sa o okolie, rada cestuje, ovláda históriu a klasickú hudbu a dokáže sa zhovárať takmer o všetkom. Srší z nej toľko energie, že sme z toho občas všetci v rodine unavení. Keď sa jej pýtam, kde sa to v nej berie, tak odpovie, že za všetko dobré vo svojom živote vďačí najmä rodičom. A keďže si na časy dospievania veľmi dobre spomína, pokúsim sa jej celoživotnú výchovnú múdrosť stručne zhrnúť do tohto blogu.

Režim s dobrou životosprávou. V minulých dobách bol život spojený s celodenným rytmom prírody. Pracovalo sa takpovediac “od svitu do mrku” a na poludnie bol už človek dosť unavený a hladný na to, aby sa zdravo najedol a oddýchol si.  Po obede znova pokračoval v práci až do večera. Večerné zábavky typu televízia-internet neexistovali, ale boli záujmové činnosti a mali sme veľkú knižnicu. Spať sa chodievalo pomerne zavčasu. Jedlá boli skromné, ale zdravé a výživné. Prevládala pestrá strava z vlastného hospodárstva (popri zelenine a ovocí sme chovali sliepky a králiky) a otec chodieval v sezóne na “hony” či poľovačky (bolo ich deväť súrodencov a traja bratia boli “hájnici” a mali horárne).

Otužilosť a odolnosť. Keď teta pozoruje súčasný svet, často sa pozastavuje nad slabou otužilosťou dnešných detí a na moje výhrady ohľadne epidémií a viróz veľmi nereaguje. Pravdou je, že ona je takmer stále zdravá a pritom tiež premáva v MHD! Musím teda ustúpiť. Ona vyrastala v rodinnom dome, kde kúrili len v tých izbách, kde sa práve zdržiavali. Studený odchov najmä v spálni. Vtedy bola otužilosť vlastne nutnosťou.

Dôslednosť bola prepojená s pracovitosťou. V spoločnosti prevažovali remeselné práce, kde kvalita bola viditeľná na prvý pohľad rovnako ako “šlendrián”. Rodičia boli učitelia, otec riaditeľoval a mamička učila na rôznych základných školách na vidieku. Učiteľské povolanie si vtedy spoločnosť vážila a v obci im bola preto prejavovaná patričná úcta. Otec okrem toho miloval záhradníčenie a bol v tomto smere estétom, takže pri našom plote sa každý zastavil. A mamička zasa výborne varila.

Záujmové činnosti mali hlbší zmysel než len zábavu. Mamička pracovala v červenom kríži ako inštruktorka a hrávala na harmónium v kostole. Otec zasa založil skautské združenie, zbieral obrazy, umelecké diela a známky. Obaja boli činní v miestnych spolkoch a hrali ochotnícke divadlo. A samozrejme cvičili v Sokole. V tých dobách to bol popri utužovaní fyzickej zdatnosti aj prejav vlastenectva. To isté sa prirodzene žiadalo aj od detí.

Šport ako pohyb a spoznávanie nového. V nedeľu (pretože sobota bola pracovným dňom) sa chodievalo plávať na rybník alebo do lesa na huby,  kým v zime sa korčuľovalo a lyžovalo, ale skúšali sa aj rôzne nové športy, pretože učiteľ musel ovládať všetko. Počas letných prázdnin rodičia “vandrovali”, čo boli pešie prechody cez slovenské pohoria Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Roháče, Podkarpatská Rus. Deti boli v tom čase na prázdninách u starých rodičov.

Vzťahy v rodine boli obetavé. Keď teta hovorí o svojich rodičoch, najviac mi z toho zaznieva, že si rodičov veľmi vážila. A oni si vážili jeden druhého. Vo vzťahoch prevládala obetavosť a pomoc aj v rámci celej širšej rodiny. Tá sa stretávala pravidelne, a to nielen pri svadbách a pohreboch. Silné putá sa najviac prejavili cez vojnu, keď bol otec v koncentračnom tábore a vtedy celá rodina osamelej matke s dvoma dcérami nezištne pomáhala.

Výchova osobným príkladom. Keď sa zamyslím nad tým, v čom spočívala sila tej výchovy, domnievam sa, že to bol najmä osobný príklad. Rodičia žili podľa určitých pevných zásad a robili to, čo pokladali za správne. A to isté vyžadovali aj od vlastných detí. Aké to vyzerá byť na pohľad jednoduché.

Poznámka: Dady, pokud jsem ve snaze po stručnosti na některé věci ohledně Tvé výchovy zapomněl, tak promiň. Doufám, že to podstatné jsem vystihl správně. 

Mentálny tréning v individuálnych a kolektívnych športoch (3)

Otcom mentálneho tréningu (MT) je švédsky psychológ Lars Eric Unestahl, ktorý po 10 rokoch výskumu prišiel už v roku 1969 ako prvý s uceleným programom rozvoja duševných schopností v športe.  Najskôr po ňom siahli elitní športovci z individuálnych športov, pretože tu je veľký psychický tlak na jednotlivca, neskôr pribúdali ďalšie športy a dnes je MT vo Švédsku súčasťou výchovných programov aj na školách. Mentálny tréning sa obvykle začína nácvikom telesnej a duševnej relaxácie. Nasleduje nácvik ideálnych predstáv (imagery), ktorý je efektívny najmä pri tzv. uzatvorených činnostiach, ktoré majú presný priebeh a časové ohraničenie (napr. skokan do diaľky si môže vytvoriť ideálnu predstavu rozbehu, odrazu, letovej fázy aj dopadu), takže jednotlivé fázy si športovec môže v ideálnych predstavách zafixovať. V kolektívnych športoch je táto forma MT taktiež najviac využívaná pri nácviku uzatvorených činností (napr. pokutové kopy, samostatné nájazdy, a pod).

Pri športoch založených na otvorených činnostiach treba rozvíjať iné prvky mentálneho tréningu. Napríklad v kanoistike na divokej vode, kde sa vodný živel neustále mení, prúd je silnejší  alebo slabší, hladina vyššia alebo nižšia, dokonca každá “voda” má špecifické vlastnosti, by predstavy ideálneho výkonu boli skôr prekážkou. V MT by mal prevládať tréning na rozvoj plnej koncentrácie a tvorivého myslenia. Podobne v úpolových športoch, kde športovec bojuje so súperom, je lepšie trénovať otvorenú myseľ  než fixovať sa na ideálne predstavy. Dajú sa však rozvíjať špecifické charakteristiky potrebné k víťazstvu pomocou slovných afirmácií  (napr. “som rýchly a agresívny”) alebo v metaforických obrazoch ( “som silný ako tiger” a pod).

MT sa dá využívať aj ako doplnok k náročnému tréningu techniky, a to najmä v rizikových a akrobatických športoch, kde ideálna predstava predchádza reálnemu nácviku (akrobatické lyžovanie, skoky do vody, a pod). Vhodným doplnkom je aj pre fyzický tréning, ak športovec nemôže plnohodnotne trénovať napr. kvôli zraneniu. Výskumné štúdie ukázali, že pozitívne predstavy cieľa pomáhajú na zvýšenie motivácie, pozitívne predstavy zdravia pomáhajú liečebnému procesu a sú prevenciou možných zdravotných komplikácií.

V tímových športoch, kde tímový výkon je výsledkom súhry spoluhráčov, je úspech založený najmä na kvalite tejto spolupráce. Platí rovnica, že  V = P – S  (V = výkon, P = potenciál hráčov, S = straty v dôsledku zlej spolupráce). Mentálny tréning sa tu má sústrediť  na efektívnu komunikáciu hráčov a zladenie ich činností v prospech tímového výkonu. Treba dodať, že manažment a realizačné tímy by mali ísť v tomto smere príkladom.

Tenis je príkladom toho, že najlepší jednotlivci nemusia byť najlepší pre tímový výkon. Najlepšie páry sveta sú tvorené hráčmi, ktorí sa dokážu efektívne dopĺňať. V súčasnom rebríčku singlistov ATP je z Top-ten najvyššie na deblovom rebríčku Nadal na 97. mieste! Na druhej strane v niektorých športoch sa ukazuje, že individuálni majstri sa môžu spojiť do špičkového tímového výkonu. Slovenskí kanoisti na divokej vode Martikán, Beňuš a Slafkovský tesne po ukončení vzájomného súboja o olympijskú miestenku vyhrali skvelým tímovým výkonom na Majstrovstvách sveta v Londýne už šieste zlato za sebou. Klobúk dolu!  

hliadka

 

Mentálny tréning (2) … prečo nie?

Techniky mentálneho tréningu sú tu od počiatkov existencie ľudstva. Vyvíjali sa prirodzene v kontexte existujúcich hrozieb, napríklad v príprave na boj či na lov a dá sa povedať, že každý človek má zabudovaný software na prežitie. S vývinom doby sa ale inštinktívne mechanizmy (atavizmy) stali menej vhodnými (napr. ak bojujem o “prežitie” na ihrisku, nemôžem sa súperovi zahryznúť do krku). Športová psychológia, ktorá študuje ako funguje ľudská psychika pod tlakom, rozvíja princípy a metódy efektívneho fungovania v rôznych situáciach a športoch. Vychádza jednak zo skúseností mentálne silných športovcov, jednak z výskumov. Napriek početným štúdiám, ktoré dokazujú užitočnosť mentálnych techník, je táto forma prípravy športovcov nedostatočne využívaná. Prečo je tomu tak?  Medzi ľuďmi koluje niekoľko mýtov, ktoré bránia prijímaniu a využívaniu mentálneho tréningu.

Mýtus 1: Je to len pre “problémových športovcov”. Niektorí športovci sa systematickému mentálnemu tréningu a kontaktu s psychológom vyhýbajú z dôvodu, aby neboli niekým vysmievaní či označovaní za psychicky slabých. V skutočnosti je to ale naopak. Kto sa bojí “posmešných rečí”, len dáva najavo svoj strach.

Mýtus 2: Je to len pre “elitných športovcov”. Niektorí si myslia, že táto forma prípravy má význam len pred najväčšími súťažami (olympijské hry, majstrovstva sveta), inokedy sa tomu netreba venovať. Pravdou je, že mentálny tréning sa lepšie učí práve pod menším stresom a pri dostatku času. Športovec môže potom správne zafixované návyky oveľa efektívnejšie uplatniť aj pod extrémnym stresom.

Mýtus 3: Mentálny tréning poskytuje len “všeobecné návody”. Viacerí skúsení tréneri a športovci sa domnievajú, že športovec dozrieva psychicky iba na základe dlhoročných skúseností a “vysúťažením sa”.  Prax ale ukazuje, že niektorí výborní športovci dlhé roky psychicky zlyhávali v určitých situáciach a keď napokon zistili, ako má hlava fungovať, boli už na sklonku kariéry alebo fyzicky opotrebovaní.

Mýtus 4: Mentálny tréning “nepomáha”. Vrcholoví športovci niekedy chcú dostať rýchlu radu ako uspieť vtedy, keď im už tečie do topánok. Kto hľadá pod mentálnym tréningom okamžitý  “zázrak alebo všeliek”, môže ostať sklamaný. O týchto športovcoch sa dá povedať, že  “skončili s tým skôr, než začali.”

V mentálnej oblasti všetko funguje podľa jasných princípov, ktoré sú dobre známe, ale ich zavedenie do praxe si vyžaduje určitý čas cviku, sebadisciplíny a trpezlivosti zo strany športovca.

Ako postupujeme pri mentálnom tréningu:

Fáza 1: Naučiť sa princípom fungovania ľudskej psychiky pod stresom.

Fáza 2: Konkretizovať situácie, v ktorých u športovca dochádza k psychickému zlyhávaniu (napr. proti papierovo slabšiemu súperovi, proti favoritovi, zhoršený výkon po vlastnej chybe, premieňanie šancí, a pod)

Fáza 3: Vytvoriť si správny mentálny postoj a stanoviť jasné kroky zvládania konkrétnej situácie.

Fáza 4: Zautomatizovať si postup zvládania v tréningovom prostredí, aby na to športovec už nemusel myslieť, keď bude v ťažkej situácii a pod stresom.

SF_3699 johnson

V ďalšom pokračovaní sa budeme zaoberať rozdielmi mentálneho tréningu v individuálnych a kolektívnych športoch.

Mentálny tréning (1)

Vzhľadom na vzrastajúce množstvo pojmov v tejto psychologickej oblasti je vhodné urobiť krátky exkurz do terminológie. Treba rozlišovať medzi mentálnym tréningom a mentálnym koučingom. Kým kouč športovca koučuje, teda pomocou špecifických otázok ho vedie k sebaobjavovaniu a hľadaniu vlastného riešenia problému, mentálny tréner športovcovi dáva návod, čo treba robiť na základe teoretickej i praktickej znalosti rôznych techník mentálneho tréningu. Ktorý z oboch prístupov je účinnejší? To závisí od konkrétnej situácie, daného problému a osobnosti športovca. Skúsený psychológ niekedy koučuje, inokedy inštruuje.

V minulosti sa v súvislosti s mentálnym tréningom používalo označenie psychologická príprava, ktorá bola jednou zo štyroch základných zložiek prípravy (fyzická, technická, taktická, psychická).  Je praktické rozlišovať medzi krátkodobou, strednodobou a dlhodobou psychologickou prípravou. Dlhodobá príprava sa počíta na roky a obsahovo sa prekrýva s výchovou športovca (ide o rozvíjanie potrebných vlastností pre šport ako bojovnosť, odolnosť, húževnatosť, cieľavedomosť, rozhodnosť, a pod). Najvýznamnejšiu úlohu tu zohrávajú rodičia a neskôr tréner.

Strednodobá príprava sa počíta na dni až mesiace a je cielená na určitú súťaž. Jej dĺžka závisí od významnosti súťaže a od náročnosti súťažného kalendára a cieľom je zvládnuť konkrétnu súťaž alebo zápas po fyzickej, technickej, taktickej a psychickej stránke. Kľúčový je správny pomer a koordinácia jednotlivých zložiek prípravy (úlohy hlavného trénera, kondičného trénera, fyzioterapeuta, psychológa) a dobrá komunikácia celého tímu.

Krátkodobá psychologická príprava sa počíta na hodiny až minúty počas súťažného dňa. Je zameraná na uplatnenie správnej mentálnej rutiny pred zápasom a  na zvládnutie kritických momentov zápasu. Dôležité je aj správne mentálne spracovanie výkonu tak, aby športovec získal potrebnú motiváciu do ďalšieho tréningu.

Mentálny tréning je jednou z najlepšie rozpracovaných oblastí športovej psychológie a v anglosaskej literatúre sa dá nájsť pod názvom psychological skills training (Weinberg & Gould 2007, 2011, 2015).  Jednotlivými oblasťami mentálneho tréningu sú rozhodnosť, zvládanie stresu, odvaha, vodcovstvo, komunikácia, predstavivosť, vytrvalosť, motivácia, vnútorný hovor, sebadôvera, mentálna príprava a koncentrácia (viď graf nižšie). Športový psychológ môže u konkrétneho športovca určiť jeho výkonnostný mentálny profil (červené pole) a pomocou techník mentálneho tréningu zlepšiť vybrané psychologické charakteristiky.

PST

 

Optimálny výkon a tranz

Niektorí tvrdia, že s víťaznou psychikou sa treba narodiť, iní sa domnievajú, že víťazná psychika sa dá naučiť súťažením, no v poslednej dobe stále pribúda zástancov mentálneho tréningu. Je isté, že od nepamäti sa hľadali rôzne možnosti ako trénovať psychiku k výkonom na hranici ľudských možností, či v oblasti boja, umenia alebo športu.

Problematike optimálneho psychického stavu počas výkonu sa celoživotne venoval psychológ maďarského pôvodu Mihaly Csikszentmihalyi, ktorý sa preslávil najmä knihou Flow. So svojimi spolupracovníkmi skúmal špičkové výkony športovcov, hudobníkov, tanečníkov a vedcov, no neskôr skúmanie rozšíril aj o iné profesie. Zistil, že ľudia dokážu podávať najlepšie výkony vtedy, ak sa dostanú do stavu tranzu (angl. flow, zone). Aktívny tranz má nasledujúce charakteristiky:

1. Súlad medzi výzvou a schopnosťami:  Schopnosti športovca majú zodpovedať náročnosti danej úlohy, inými slovami, pokiaľ športovec nemá natrénované, nemôže očakávať zázraky.

2. Stanovenie realistických cieľov: Pred výkonom má mať športovec vytýčené také ciele a očakávania, ktoré sú realistické vzhľadom na jeho aktuálne možnosti, teda ani príliš vysoké, ani príliš nízke.

3. Plná koncentrácia počas výkonu: V tranze dochádza k pohrúženiu sa do výkonu. Športovec sa nenechá vyrušovať žiadnymi vedľajšími myšlienkami alebo predstavami. Vyprázdnená myseľ je potrebná k totálnemu vnímaniu reality “tu a teraz”.

4. Presná spätná väzba: Športovec dokáže postrehnúť z okolia tie signály, ktoré potrebuje na orientáciu k úspešnému výkonu (napr. vnímať reakcie súpera, pokyny trénera, a pod).

5. Vnútorný pocit kontroly: Športovec má počas tranzu pocit kontroly nad priebehom zápasu alebo výkonu. Je presvedčený o správnosti svojich krokov a nepochybuje o sebe.

6. Rozplynutie sa v úlohe (strata ega): Ego je prezentované súborom predstáv o sebe samom, napr. či sa športovec cíti byť dosť dobrý v porovnaní s druhými. V stave tranzu tieto predstavy vymiznú a prestanú mať pre športovca význam.

7. Subjektívne vnímanie času:  Športovec v tranze vníma čas odlišne než v bežnom stave. Prežíva čas podľa priebehu vykonávanej činnosti  (napr. šermiar vníma čas zrýchlene, aby dokázal bleskurýchlo zareagovať na súpera, kým maratónec vníma čas pomaly, pretože jeho bežecký výkon má dlhé trvanie).

8. Autotelický zážitok: Ide o špecifické označenie prežívania stavu, kedy robíme niečo zmysluplné  a osobne významné (“auto” znamená vlastný a “telos” znamená cieľ). V tranze je výkon vnímaný ako niečo jedinečné, čo je spojené s neopakovateľnými pocitmi.

V rôznych športoch prebieha navodenie a udržiavanie tranzu odlišným spôsobom. Napríklad v individuálnych a cyklických športoch (plávanie, beh alebo cyklistika), kde si športovec môže stanoviť vlastný rytmus a techniku, je navodenie tranzu jednoduchšie. Naopak v tímových športoch, kde sú akcie závislé od súhry spoluhráčov, prípadne v úpolových športoch, kde treba neustále reagovať na aktivity súpera, je navodenie tranzu oveľa ťažšie.

V nasledujúcom pokračovaní sa budeme bližšie zaoberať mentálnym tréningom (angl. PST = psychological skills traning), ktorým sa dajú zlepšiť schopnosti ako dosiahnuť optimálny výkonový stav či tranz.

lopticka

Ako peniaze ovplyvňujú výkonnosť?

Ak hovoríme o profesionálnom športe, musíme hovoriť aj o peniazoch. Zdá sa, že žijeme v krajine, kde finančné pravidlá sú buď nejasne stanovené alebo tak komplikované, že im takmer nikto nerozumie. V dôsledku toho si ľudia prestávajú veriť a nie sú ochotní spolupracovať, čo sa premieta samozrejme do chudobných výsledkov na medzinárodnej scéne. Uveďme dva scenáre, ktoré v našom profi-športe asi nie sú zriedkavé:

Prípad 1. Hráč sa snaží vyjednať si zmluvu v profesionálnom klube. Rozhovory prebiehajú dobre a dokonca mu sľúbili viac než predpokladal. Pred podpisom sa náhodou dozvie od budúcich spoluhráčov, že v klube to chodí tak, že niektorí hráči nevideli ani polovicu z toho, čo sa im sľúbilo. Hráč váha, potom zmluvu podpíše. Čo sa odohrá v jeho hlave pri podpise zmluvy?

Prípad 2. Pred rozhodujúcim zápasom sezóny  o prvé miesto v tabuľke hráči sedia v kabíne. Sú bojovne naladení s vysokou motiváciou vyhrať a tréner odhaduje šance na výhru asi 60:40. Tesne pred zápasom vstúpi do kabíny majiteľ klubu a sľúbi hráčom extra prémie za víťazstvo. Čo sa odohrá v hlavách hráčov a ako to ovplyvní výkon v zápase?

Moderná psychológia v posledných rokoch skúma intenzívne vplyv peňazí na pracovnú morálku, motiváciu a celkovú výkonnosť (napr. behaviorálna psychológia) a zaoberá sa aj snímaním mozgovej aktivity v rozličných experimentálnych situáciách výkonu a odmeňovania (neurovedy). Z klasických výskumov vyplýva, že vnútorná motivácia má prevažovať nad vonkajšou. K vnútornej motivácii patria najmä tri dôležité hodnoty: (1) aby činnosť dávala človeku osobný zmysel, (2) aby pri nej dochádzalo k pocitu výnimočnosti a (3) aby mal vlastnú kontrolu. Vonkajšia motivácia (ku ktorej sa mimochodom uchyľuje väčšina našich šéfov a trénerov) je v profesionálnom športe tvorená odmenami a trestami, kde hrajú peniaze kľúčovú rolu.

Výskum vzťahu medzi vonkajšou a vnútornou motiváciou ukázal, že jedna oblasť ovplyvňuje druhú, a niekedy dokonca negatívne. Napr. hráči v NHL si robia letnú prípravu samostatne, pretože majú vysokú mieru vnútornej motivácie. Vedia, že ak budú na začiatku sezóny dobre pripravení, bude sa s nimi počítať.  Ak by na letnú prípravu boli povolaní tréneri klubov, aby ich kontrolovali, ich vnútorná motivácia by sa rozplynula. Inou bariérou  vnútornej motivácie je pocit nespravodlivosti. Ak niekto má pocit nespravodlivosti v súvislosti s finančnou odmenou, okamžite klesne jeho vnútorná motivácia.

Odpoveď v prvom prípade je, že pri podpise nejasne postavenej zmluvy hráč podvedome kalkuluje s možnosťou, že v prípade nevyplatenia “sa zariadi” a bude konať len na základe vonkajšej motivácie. Také konanie je spojené s dvoma základnými stratégiami: preukazovať správanie, za ktoré je odmena a vyhýbať sa správaniu, za ktoré hrozí trest. Ak necíti dôveru, potom nemá ani vnútornú motiváciu urobiť niečo naviac.

Výskum zameraný na vzťah medzi výškou finančnej odmeny a náročnosťou úlohy ukázal nasledovné zistenie. Pri ľahkých úlohách dosahuje človek najlepší výkon vtedy, ak je odmena vysoká, ale pri ťažkých úlohách dosahuje najlepší výkon pri stredne vysokej odmene. Vysoká odmena totiž spôsobuje tlak, ktorý zablokuje zložitejšie mentálne procesy, napr. tvorivosť  a to zhoršuje celkovú výkonnosť.

V druhom prípade sa dá predpokladať, že v dôsledku extra odmeny bude mužstvo premotivované a rozhodujúci zápas prehrá. Majitelia klubov sú obvykle podnikateľmi a majú vlastné predstavy o moci peňazí a motivácii svojich hráčov. Z mnohoročných  skúseností s viacerými našimi poprednými klubmi viem, že väčšinou prevláda presadzovanie vonkajšej motivácie, inými slovami uplatňovanie metódy “cukor alebo bič”.

Tri základné pravidlá pre zlepšenie motivácie v súvislosti s peniazmi:

1. Najskôr vybudujte u športovcov vnútornú motiváciu a v tejto fáze odložte bokom vonkajšie motivácie (finančné odmeny tu skôr škodia než pomáhajú).

2. V ťažkých zápasoch nestupňujte tlak na hráčov dodatočnými odmenami či finančnými postihmi. Najlepšie funguje vnútorná motivácia strednej, dokonca nízkej intenzity typu “nemáme čo stratiť”.

3. Nastavte jasné finančné pravidlá a nemeňte ich. Nespravodlivé a nejasné zaobchádzanie s peniazmi ničí vnútornú motiváciu. To spôsobuje, že niektorí hráči sa síce prispôsobia, ale ich vnútorná motivácia zoslabne a hráči s najsilnejšou vnútornou motiváciu radšej odídu preč, napr. do zahraničia.

peniaze-1

Vodcovstvo v tíme

Vodcovstvo (leadership) je jednou z podmienok fungovania tímu. Vo väčšine kolektívnych športov je formálnym vodcom tímu jeho kapitán. Ak z nejakých príčin kapitán opustí tím, stanoví sa nový kapitán. Bez vodcu by sa tím rozpadol na chaotické združenie, kde každý ide iným smerom. Pokusy o zrušenie kapitánskej funkcie v kolektívnych športoch (napr. v hádzanej) sa skončili neúspešne, pretože vodcovstva sa prirodzene ujal niekto s vodcovskými sklonmi a stal sa neformálnym vodcom. Vtedy to môže byť aj negatívny vodca, ktorý nasmeruje skupinu s cieľom niečo alebo niekoho zničiť (napr. šikana). Dôležitosť pozitívnej úlohy kapitána si preto uvedomuje každý tréner.

Športová psychológia sa výskumu vodcovstva venuje dlhý čas a priniesla veľa dôležitých poznatkov. Ukázalo sa, že kapitán by mal ísť príkladom ostatným hráčom a vyburcovať ich k výkonu, ak treba. Mal by mať vysokú emocionálnu inteligenciu a komunikačné schopnosti, aby dokázal komunikovať so všetkými hráčmi, nielen s “parťákmi”, byť citlivým sprostredkovateľom informácií trénerovi, ale nepôsobiť ako “bonzák”. Mal by stáť za trénerom a prípadne ho podržať, ak sa nedarí. Tréner si môže kapitána vybrať sám alebo nechať to na hráčsku voľbu. Voľba môže byť otvorená alebo anonymná, jednorazová alebo postupná. Každý z týchto postupov má určité výhody a nevýhody, ale existuje aj kombinovaný postup, ktorý spája výhody a eliminuje nevýhody.

V každom tíme môže byť viac lídrov, ale podstatné je, aby ťahali za jeden povraz, v opačnom prípade sa tím rozštiepi na menšie podskupiny a vytráca sa súdržnosť a bojovnosť. Známe sú dokonca prípady rozpadu tímu či “hodenie trénera cez palubu”. Na Slovensku sme tradične mali skvelých kapitánov už od éry Československa či vo futbale, hokeji alebo iných hrách. Napr. v českej ankete o najlepšieho československého hokejového kapitána všetkých čias, ktorá teraz beží počas MS, sú medzi 10 kandidátmi aj dvaja Slováci – Golonka a Rusnák).

Tréneri počas turnaja často menia formácie, zloženia útokov, jednotlivé posty, striedajú brankárov, aby naštartovali výkon mužstva alebo mu dodali “nový impulz”. Na druhej strane v time existujú psychologické role, napr.  vodca, vtipkár, bitkár, samotár, kritik, atď, ktoré by sa nemali násilne meniť. Pokiaľ je hráč prijímaný v tíme taký, aký je, cíti sa dobre a bojuje za celý tím. Netreba zabúdať, že kapitán je predovšetkým psychologickou rolou, nie herným postom a realizačný tím by mal tento fenomén správne využiť. 

 Na prebiehajúcich hokejových majstrovstvách sveta v ČR nájdeme viac príkladov úspešného i neúspešného vodcovstva. Už dávno padol mýtus, že “kapitánom musí byť starý mazák”, čoho dôkazom je najmä Sidney Crosby. Stal sa kapitánom Kanady vo veku 22 rokov a Kanada odvtedy priviezla zlato z dvoch olympiád. Naopak iným hráčskym osobnostiam zodpovednosť z role kapitána príliš zväzuje ruky a v dôsledku toho neodvádzajú očakávané výkony. Príkladom je Jaromír Jágr, ktorý si kapitánsku rolu vyskúšal na MS a ZOH 2002, ale výsledky českého tímu nesplnili očakávania (dvakrát 5. miesto) a odvtedy už kapitánsku pásku neprijal, hoci je  stále hlavným lídrom českej reprezentácie. Improvizácia s kapitánom sa neosvedčila ani v našom time, keď sa Gáborík namiesto Kopeckého stal “kapitánom na jeden zápas”. Nepomohlo to jemu ani družstvu a prehra v kľúčovom zápase s Nórmi nás môže ešte dlho mrzieť. 

crosby (1)jagrmarian-gaborikkopecky_tomas

 

 

Plná koncentrácia sa vyplatí!

Výborným predjedlom pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta v ľadovom hokeji je finále českej extraligy. Séria medzi Třincom a Litvínovom sa včera dramaticky posunula do rozhodujúceho siedmeho zápasu a je jasné, že pri tak vyrovnaných súperoch o celkovom víťazovi rozhodnú detaily. A pôjde aj o koncentráciu.

Hokej je najrýchlejšia kolektívna hra, kde rozhodujú momenty. Pokiaľ hráčovi myseľ blúdi sem a tam, spravidla robí chyby, jeho rozhodnutia nie sú optimálne, čím ponúka šance súperovi alebo prepasie tie vlastné. Tréneri aj hráči určite poznajú zlaté pravidlo koncentrácie “byť tu a teraz!”  Ale typické je, že ak mužstvu ide o prežitie, disponuje vyššou prirodzenou koncentráciou než súper. Litvínov už mal dva mečboly a “mohol” byť celkovým víťazom, kým Třinec teraz “musel” vyhrať, pokiaľ chcel prežiť. Prirodzene sa koncentrácia tímu a každého hráča zvýšila na maximum.

V súčasnej praxi je vidieť, že mnohí tréneri vytvárajú na hráčov každodenný tlak prežitia (ak nezahráš, hrozí ti výpoveď) a napokon ten istý postup uplatňujú aj majitelia klubov na tréneroch (štatistika zo slovenskej futbalovej extraligy hovorí, že priemerná “životnosť” trénera v jednom klube je pol roka!). Atmosféra strachu síce môže vybudiť výkony na maximum (a možno vleje aj adrenalín do žíl), ale je to krátkodobé riešenie. Ako negatívny dôsledok je rozleptávanie súdržnosti tímu a vzájomnej dôvery medzi hráčmi, trénermi a  vedením.  Okrem toho sústavný tlak zhora vyvoláva potrebu úniku a odreagovania sa (prípady gamblerstva, alkoholizmu, výtržností a pod).

Oveľa lepšie je koncentráciu budovať systematickým tréningom. Je to síce práca na dlhé roky (podobne ako s kondičkou alebo technikou),  ale výsledky sú trvalé a môže to byť bez “škodlivých vedľajších produktov”. Domnievam sa preto, že v kluboch, kde sa začína s výchovou hráčov už od prípravky, by nemal chýbať športový psychológ s pravidelným pôsobením a mentálnym tréningom.

V piatom zápase série Třinec ušiel z lopaty Litvínovu, keď vyrovnávajúci gól z prihrávky Draveckého dal 36 sekúnd pred koncom Plíhal. Strelec gólu potom zdvorilo odmietol dať reportérom v mix-zóne interview pred predĺžením. Je vidieť, že skúsení hráči už vedia, čo by im mohlo narušiť plnú koncentráciu na hru. 

Plihal-1

Čo skrývajú emócie?

Emócie sú šťavou života a platí to samozrejme aj o športe. Sebaprekonávanie prináša extrémne emócie, športové súboje vyvolávajú agresivitu alebo strach, debaty o športe sa končia vášnivými hádkami a to všetko nás priťahuje. V kolektívnych aj individuálnych športoch sa v posledných rokoch zaznamenal obrovský rozmach popularity, keď sa športovými prenosmi emócie športového zápolenia priblížili miliónom ľudí. Šport je divadlom a športovci sú hlavnými aktérmi, či už sa im to páči alebo nie. Kamery odhalia každý detail a v mix-zónach treba odpovedať na každú otázku. To je silný nápor na psychiku športovca, ktorý sa ocitne na výslní popularity.

V psychológii poznáme šesť základných emócií, ktoré sú rozoznateľné u každého človeka bez ohľadu na vek, kultúru či rasu. Reč tela a mimika tváre ukáže strach, hnev, radosť, smútok, znechutenie a prekvapenie. Psychickú výhodu má športovec, ktorý je pre súpera nečitateľný. Na druhej strane ak športovec dokáže prejaviť silnú emóciu v správnom momente, môže mu to dodať energiu a zvýšiť výkon. Je teda lepšie byť hráčom pokeru alebo sršiacou sopkou? Odpoveď je pragmaticky jednoduchá: pokiaľ emócie výkon brzdia, treba ich tlmiť, pokiaľ výkon stupňujú, treba ich prejaviť.

Čo je logicky celkom jednoduché, v praxi je oveľa náročnejšie. Zvládanie emócií je jednou z oblastí mentálneho tréningu, kde je cieľom, aby sa športovec naučil primerane kontrolovať, prípadne vyjadrovať vlastné emócie. Schopnosť pracovať s vlastnými emóciami a súčasne chápať emócie druhých, je znakom vysokej emocionálnej inteligencie, ktorá sa v dnešnej dobe pokladá za významný faktor úspešnosti človeka (empatiaemocionálna inteligencia). Dobrou správou je, že emocionálna inteligencia sa dá trénovať. Dôležitým predpokladom je dostatočný osobný kontakt a zdravá komunikácia s inými ľuďmi. Trávenie voľného času vo “virtuálnej realite” internetu emocionálnu inteligenciu naopak oslabuje. Neuroveda štúdiom tzv. zrkadlových neurónov zistila, že ak človek vníma intenzívne druhého človeka, dokáže prostredníctvom týchto neurónov aktivizovať v mozgu pocity porozumenia a spolucítenia.

V športe sa stretávame aj s inou emóciou, ktorá má výrazný vplyv na motiváciu, či v pozitívnom alebo negatívnom smere. Ide o „vnútorný pocit ukrivdenia“, ktorí mnohí športovci zažili na vlastnej koži. Niektorých krivda zlomila, iných naopak zocelila a naštartovala k lepším výkonom. Pravdepodobne záleží od stupňa sebadôvery a od podpory najbližšieho okolia.

Zjazdár Marc Girardelli bol pôvodne Rakúšan, ale v žiackom veku ho vyhodili z národného tímu Rakúska. Rodičia sa presťahovali do Luxemburska a zmenili občianstvo. Marc so svojím otcom-trénerom začali dobývať svetové svahy. Päťkrát vyhral Svetový pohár a na MS získal postupne 5 zlatých medailí. Hoci mu spočiatku nechceli uznať reprezentáciu za novú krajinu, napokon na olympijských hrách získal dve strieborné medaily (na ZOH v Albertville 1992). Okrem toho na majstrovstvách sveta v rakúskom Saalbachu (1991) vyhral slalom a porazil celú rakúsku konkurenciu. 

S

Motivácia a pohyb

Oblasť motivácie je spojená s pohybom nielen etymologicky (movere = pohybovať sa), ale aj definíciou “je to činnosť alebo pohyb smerujúci k určitému cieľu alebo naplneniu určitej potreby.” Motivácia patrí medzi najfrekventovanejšie témy psychológie. Každý zamestnávateľ by chcel mať motivovaných zamestnancov, každý rodič by chcel dieťa nasmerovať v živote k niečomu užitočnému a každý tréner by chcel mať športovcov túžiacich po výsledkoch.

Ak surfujeme na internete alebo zájdeme do kníhkupectva, nájdeme mnoho receptov ako si zlepšiť motiváciu: od príbehov zázračne motivovaných ľudí cez motivačné videá až k ponuke rôznych školení a seminárov. Hoci ponuka možností  je veľká, motivovaných ľudí nepribúda, skôr naopak. Mládež chce byť v pohode (je to in), staršie generácie pracujú viac zo zvyku než s radosťou. Zdá sa, že zo života sa vytráca radosť.  V športe si motiváciu hľadá každý sám, prípadne odkukáva jeden od druhého, aký motivačný trik kde komu zafungoval. Ale nie je to také jednoduché. 

Motivácia je vysoko individuálna záležitosť, ktorá sa mení nielen od človeka k človeku, ale aj s vekom a životnou situáciou. Stačí ochorieť a motivácia sa razom úplne zmení. Je zaujímavé, že dobre funguje motivácia u detí, čo je spojené s prirodzeným procesom objavovania. Dieťa stále objavuje niečo nové a preto ho život baví. Učí sa novým veciam pomocou hry a zábavy, ale potrebuje aj zážitok výnimočnosti. Podľa niektorých výskumov je motivácia u detí viazaná predovšetkým na pocit víťazstva.

Psychológovia pri vysvetľovaní motivácie najčastejšie vychádzajú z teórie potrieb. Všetci máme v živote potreby a pokiaľ je určitá potreba neuspokojená, máme tendenciu konať smerom k jej uspokojeniu (ak máme hlad, hľadáme možnosť nasýtenia sa, ak máme sedavé zamestnanie, chce sa nám pohybovať, atď). Abraham Maslow, zakladateľ tejto klasickej teórie, chápal potreby ako hierarchicky usporiadanú pyramídu, kde v dolných poschodiach sú základné fyziologické potreby a vo vyšších sú typicky ľudské a jedinečné potreby. Podľa tejto teórie máme tendenciu uspokojovať si najskôr základné potreby, až potom prichádzajú na rad vyššie. Ale pôsobí tu aj pravidlo kompenzácie: ak si nemôžeme z nejakých dôvodov určitú potrebu uspokojiť , máme tendenciu uspokojiť sa náhradnou potrebou.

maslow_hierarchia_-potrieb

Domnievam sa, že medzi základnými, tzv. fyziologickými potrebami chýba potreba pohybu. Dokážeme vydržať deň bez jedla alebo pol dňa bez vody, ale vydržíme čo len hodinu bez najmenšieho pohybu? Pozrime sa, čo hovoria moderné výskumy:

V jednom psychologickom experimente boli skúmané osoby vystavené dlhodobej senzorickej deprivácii (izolácia od zmyslových vnemov) a už po niekoľkých hodinách sa u mnohých začali prejavovať nepríjemné pocity a halucinácie, že viacerí z probandov požiadali o preradenie do kontrolnej skupiny, kde sa “manuálne pracovalo bez nároku na honorár” než by pokračovali ďalej v  skupine “dlhodobej nečinnosti za honorár” .  Neuropsychológ Wolpert na výskumoch mozgovej činnosti u nižších, vyšších živočíchov, aj u ľudí dokazuje, že hlavnou funkciou mozgu je vytváranie a udržiavanie komplexných pohybov . Nejde len o pohyby spojené s premiestňovaním sa, ale o špecifické svalové aktivity potrebné pri akejkoľvek činnosti, napr. pri slovnej komunikácii musí fungovať komplexná motorika hlasiviek, úst a jazyka, pri písaní jemná motorika prstov, a pod. Hovorí, že pokiaľ je motorická činnosť obmedzovaná alebo znemožnená, mozog začína degenerovať.

Tieto výskumy jasne hovoria o význame pohybu a športu nielen pre fyzické, ale najmä pre psychické zdravie. Pravidelným a zmysluplným športovaním sa nielen udržiavame, aby sme duševne nezdegenerovali, ale zároveň ide o prevenciu, aby sme neskĺzli ku kompenzačným potrebám nižšej kvality (stereotypné činnosti, rôzne závislosti, a pod ). Tak športujme, je to zdravé pre telo, aj pre mozog!

pohyb a zdravie-5pohyb a zdravieOLY2004-CANOE-KAYAK-TRAINING

pohyb a jogapohyb a zdravie-3pohyb a zdravie-1

 

Stres trochu inak

Stres sa v spoločnosti dlhodobo vníma negatívne a lekári nás vytrvalo presviedčajú o škodlivých dôsledkoch stresu na ľudské zdravie. Civilizačné choroby ako infarkt, cukrovka, žalúdočné vredy, obezita, herpes a mnohé iné sú spájané s prežívaním stresu. Človeku, ktorý sa každodennému stresu nedokáže vyhnúť, môže z tohto faktu ostať nevoľno. Dokonca aj počítač mi trikrát zamrzol pri písaní týchto riadkov.

Šport obsahuje rôzne záťažové momenty, ktoré vyvolávajú psychický stres, preto športoví psychológovia majú stres vo svojej agende a sliedia po každej novej informácii. Zhrňme si to, čo už vieme: stres je typicky spojený s negatívnym prežívaním (distres), iba zriedkavo je vnímaný pozitívne (eustres). Typické sú intenzívne reakcie útoku, úteku alebo úľaku. Stresové podnety sa nazývajú stresory (napr. fyzikálny, sociálny, časový, zdravotný či klimatický) a od ich povahy odvíjame stratégie zvládania stresu (stres-menežment). Najhoršie pôsobí kumulovaný stres. Predstavte si, že ráno vám hriankovač vyrazil poistky, vydesený kocúr ušiel do záhrady, pri jeho naháňaní ste stratili mobil a cestou do práce ste ešte uviazli v dopravnej zápche. Keď sa na vás šéf rozkričal, prečo ste mu nedali včas vedieť kde ste, tresli ste mu dverami pred nosom a bolo po prémiách. Neovládli ste sa. Na vine bol kumulovaný stres. Nečudo, že na stres sa pozeráme negatívne.

Ale dlhodobý výskum v USA na reprezentačnej vzorke tridsaťtisíc osôb ukázal prevratný poznatok: stres je zdraviu prospešný! Zisťovalo sa nielen množstvo prežívaného stresu (veľa – stredne – málo), ale aj subjektívne presvedčenie skúmaných osôb, či stres vnímajú ako zdraviu škodlivý alebo nie. Zdravotné záznamy vyhodnotené po ôsmych rokoch sledovania ukázali, že najlepšie dopadla z hľadiska predčasných úmrtí skupina „máme veľa stresu, ale nie je to pre zdravie škodlivé“. Najhoršia bola skupina „máme veľa stresu a je to pre zdravie škodlivé“, ale ani skupina „málo stresu“ nevyšla lepšie v porovnaní s prvou skupinou. Subjektívne presvedčenie, že “stres je škodlivý pre zdravie” ako samostatný rizikový faktor sa v rebríčku príčin predčasného úmrtia umiestnil na 15. mieste (dokonca pred rakovinou kože, HIV/AIDS a samovraždou).

Prirodzene sa zisťovalo, prečo ľudia, ktorí majú veľa stresu a dokážu ho prežívať pozitívne, ostávajú zdraví? V rámci výskumu na Harvardskej univerzite vytvorili stresujúcu situáciu (mentálny výkon pred kritickým publikom), kde experimentálnu skupinu dopredu psychologicky pripravili tak, aby dokázala stres brať pozitívne oproti kontrolnej skupine bez prípravy. Fyziologické záznamy prežívania stresu boli signifikantne lepšie u exprimentálnej skupiny: srdečná činnosť bola síce rovnako intenzívna, ale pravidelnejšia, cievy prepúšťali viac krvi do organizmu, ale svaly ostávali relaxované. Zaujímavá bola prítomnosť neurohormónu oxytocín, ktorý je podobne ako adrenalín, vyplavovaný počas stresovej reakcie do krvi . Zvýšený oxytocín vyvoláva u ľudí potrebu intenzívnejšieho sociálneho kontaktu a vzájomnej starostlivosti. Znamená to, že správny hormonálny kokteil dokáže optimalizovať sociálne správanie v stresových situáciach? Možno zaujímavý námet na ďalší výskum, ale kým budeme vedieť viac, nebojme sa stresu!

stres-management

Ty si zviera!

 Keď športovec začuje túto poznámku, poteší sa. Znamená to, že bojuje ako zviera, vydrží ako zviera, ide za korisťou ako zviera… Ľudia zo športového prostredia oceňujú takéto kvality, pretože šport je svojím spôsobom bojom o prežitie. Ale v škole a doma (ešte stále) nás učia pravý opak, že máme byť slušní, vychovaní, ohľaduplní. Je teda namieste pýtať sa, či je možné prepojenie medzi jedným a druhým.

Pod vrstvou kultúrnych vzorcov správania má človek geneticky zakódované biologické inštinkty, ktoré umožňovali našim predchodcom prežitie  v divočine. Neuropsychológ Glass hovorí o troch biologických imperatívoch, ktoré tvoria základ motivácie prežitia. Imperatív teritoriality súvisí so získaním teritória ako zdroja potravy a domova, imperatív dominancie poháňa k čo najlepšiemu postaveniu vo vnútrodruhovej hierarchii a imperatív sexuality sa týka možnosti optimálneho sexuálneho výberu. 

 Inštinktívna výbava je prepojená s extrémnymi emóciami, ktoré pomáhajú aktivizovať útočné alebo obranné správanie. Ide najmä o emócie hnevu a strachu, ktorými vyjadrujeme dominanciu alebo podrobenie sa v určitej situácii. V zvieracej ríši sa reči tela učia už mláďatá. V športe je ovládanie reči tela jednou zo základných techník mentálneho tréningu. Komplexná schopnosť zvíťaziť alebo zničiť súpera sa označuje termínom killer-instinct .

Zdá sa, že v situáciach životného ohrozenia sa človek dokáže správať ako zviera. Prispôsobuje sa  situácii tak, aby prežil, k čomu treba určité fyzické aj psychické schopnosti. Šport nám k tomuto rozvoju poskytuje príležitosti.  Dá sa povedať, že v športe každý môže objaviť v sebe zviera. Na druhej strane v športe musia existovať pravidlá, ktoré nás nútia, aby sme toto zviera krotili a kultivovali. Potom sa dá hovoriť o športovej kultúre.

futbal3

Hokejová doba bronzová

 Zase môžme chvíľu lietať vo svetových výšinách! Priznávam sa, že ma úspech dvadsiatky tiež dostal. Videl som zápas o bronz so Švedmi v priamom prenose, viac kupujem noviny a sledujem správy. Zaujímavé je sledovať rojenie oslavných článkov, komentárov, šotov a tweetov. A možno prídu aj relácie a dokumenty, ale tých už bude menej, pretože analýzy a následné poučenia nie sú našou silnou stránkou. Tiež zdvorilo odmietam dávať psychologické komentáre do médií, kde zostrihajú vyjadrenie na jednu-dve vety (nechám to radšej na tých, ktorí sú za to zaplatení), ale pozastavím sa pri poznámke jedného deníka, že „teraz žijeme v dobe bronzovej“. Tak ma napadlo, či bez občasného športového úspechu by sme nežili v dobe kamennej.

V minulosti sa v športovej psychológii nosil dosť neskromný názor, že vrcholový výkon je najmä „o hlave“ a my psychológovia máme spoľahlivé metódy ako vyrobiť „víťaznú myseľ šampióna“. Moderná športová psychológia už nenosí ružové okuliare a dobre vie, že zázraky sa nekonajú. Za päťdesiat rokov svojej existencie (The International Society of Sport Psychology ISSP má tento rok guľaté výročie) dospela k systemickému pohľadu na výkon ako na súhru a výslednicu mnohých faktorov. Najspoľahlivejšie je pracovať na viacerých faktoroch odrazu a tímovo na všetkých úrovniach. Spätne je pomerne ľahké určiť, čo viedlo k úspechu či neúspechu, naplánovanie systematických krokov k trvalým úspechom je oveľa ťažšie. Česi si na šampionáte vylámali zuby nielen na nás, ale aj na iných a na nete môžme nájsť fundovaný názor hokejového rodiča na túto tému.

Naši politici (možno budú mať raz za to postavené kamenné pomníky), ale aj športoví mecenáši a iní mocipáni sa vo VIPkách asi utvrdzujú v tom, že za športovými úspechmi treba hľadať stále zázraky. Ako inak si vysvetliť, že pred jednou olympiádou sa zaplatilo za služby numerológovi alebo že v extraligovom futbalovom klube postavili kaplnku, kde sa treba modliť k víťazstvám. Za 25 rokov psychologickej práce mám skúsenosti v spolupráci so športovcami, trénermi, rodičmi a rozhodcami. Z odborných kuloárov viem, že v pokrokových krajinách berú názory psychológov aj hore. Napríklad v Austrálii pracovali športoví psychológovia s čelnými funkcionármi pred LOH v Sydney,  v Číne vytvorili štvorročný celonárodný program prípravy športovcov pred LOH. Ich výsledky a pozitívny  dopad na spoločnosť sú dobre známe. Naši najvyšší športoví vládcovia ale žijú „niekde inde“. Tak sa pýtam, dokedy budeme v našom športe žiť striedavo v dobe kamennej a bronzovej?

Pred pár rokmi som robil polročný výskum v teréne s cieľom zvýšiť výkonovú motiváciu hráčov v dvoch mládežníckych tímoch nášho popredného hokejového klubu. V prvých mesiacoch išlo všetko dobre, tréneri boli motivovaní, akceptovali psychologické odporúčania a motivácia hráčov sa začala zlepšovať. Odrazu sa zo dňa na deň zmenil majiteľ klubu, a ten sa nepostaral o vytvorenie pravidiel fungovania klubu (najmä ohľadom prestupov, pracovných kompetencií, odmeňovania a vzájomnej komunikácie). Za tri týždne bolo po motivácii. Rodičia zobrali najlepších hráčov do iných klubov, jeden tréner dal výpoveď. Nemalo zmysel pokračovať, výskum som musel ukončiť pre „nekontrolované výskumné podmienky“ a bolo treba začať odznova a inde.

hokej- bronz MS 20

Je možné športovú kariéru naplánovať?

Zoberme si športovca, ktorý to chce v športe dotiahnuť tak vysoko, aby si mohol zarobiť na celý život. Postupne odsúva na vedľajšiu koľaj štúdium, koníčky, zábavu a vzťahy s rovesníkmi. Trénuje, súťaží, cestuje a voľný čas trávi regeneráciou, aby mohol trénovať viac než konkurenti. Na tejto ceste je obklopený len najbližšou rodinou. Hlavné slovo majú tréneri, prípadne iní športoví odborníci, ktorí mu pomáhajú posúvať sa vyššie.

Cesta na vrchol trvá približne pätnásť rokov a stojí mnoho síl. Fyziológovia vyrátali, že napr. v plávaní stojí olympijská medaila energiu, ktorá je porovnateľná s celoživotnou energiou dvoch baníkov. Ale to nestačí. Popri pracovitosti záleží aj od talentu a šťastia. Ak sa niekto opýta, ktorý z uvedených troch faktorov je najdôležitejší, myslím si, že je to pracovitosť. Poznám viacerých úspešných vrcholových športovcov, ktorí mali menej talentu než ich rovesníci a na svoje „šťastíčko“ museli dlho čakať. Vsadili na trpezlivú prácu a napokon sa im to vyplatilo. Postupne si vybudovali športovú kariéru a vydržali v nej veľa rokov. K tomu treba najmä silnú vnútornú motiváciu a odhodlanie.

Ale raz treba s kariérou skončiť, čo je pre každého športovca neľahký proces. Z medializovaných škandálov športových celebrít vzniká mýtus, že je nemožné, aby sa vrcholový športovec zaradil do normálu. Zdá sa, že potrebuje stále adrenalín, neustojí manželstvo ani výchovu detí a je v predčasnom invalidnom dôchodku. Preto sa dlhodobé plánovanie športovej kariéry stalo jednou z kľúčových tém športovej psychológie. V početných štúdiách a projektoch sa ukázalo, že ak je športová kariéra správne naplánovaná a prepojená s rozvojom iných oblastí života (štúdium, príprava na zamestnanie, zručnosti v psychosociálnej sfére), potom prechod do civilu môže byť úspešný a športovec zo športovej kariéry môže vyťažiť mnoho pozitív do ďalšieho života.

Manželský pár Steffi Grafová a Andre Agassi ukázali, že prechod z vrcholnej  športovej kariéry do civilu môže byť úspešný.

agassi-graf-2

Zápasy pravdy

 Všetci športoví fajnšmekri milujú zápasy pravdy. Ide o súboje, kedy súperi musia zo seba vydať všetky sily (fyzické, technické, taktické a psychické), ak chcú vyhrať. Tenis je na takéto súboje štedrý. Súperi hrajú niekoľko hodín, používajú rôzne stratégie, prežívajú herné krízy, dochádza k nečakaným obratom. V záverečnom turnaji Masters sa stretáva osem najlepších hráčov sveta podľa aktuálneho rebríčka ATP. Všetci sa poznajú a vedia o vzájomných prednostiach a slabinách takmer všetko. Čo rozhoduje o víťazstve? Je banálne povedať, že vyhrá ten najlepšie pripravený. Ale na správnej príprave niečo bude. Ivan Lendl, ktorý bol vo finále Masters 9-krát a 5-krát ho vyhral (doteraz neprekonaný rekord), si v rámci prípravy pozýval sparing-partnerov, ktorí boli čo najviac podobní jeho súperom. Skúšal, čo na súperov najlepšie funguje, čím ich prekvapiť a poraziť. V psychologickej branži tomu hovoríme „modelovaný tréning“.

 V tohtoročnom semifinále medzi Federerom a Wawrinkom minulý víkend to bolo ešte zaujímavejšie. Stretli sa hráči z rovnakej krajiny, ktorí v debli získali olympijské zlato v 2008 a o týždeň majú spolu nastúpiť vo finále Davis Cupu. Teraz stoja proti sebe. Ale čím sa takíto hráči môžu prekvapiť po technickej, taktickej, kondičnej či psychickej stránke? Asi ničím. Ak by niekto očakával džentlmenský zápas, pri ktorom si hráči budú šetriť sily na DC, tak sa mýlil. V hre boli obrovské ambície švajčiarskej tenisovej dvojky proti dokonalému šampiónovi. Hoci ich vzájomná bilancia 15:2 hovorila jasne pre Federera, v tomto roku bolo všetko inak. Wawrinka vyhral svoj prvý Grand Slam v Austrálii, kým Federer žiaden. Je zrejmé, že šancu proti možno najlepšiemu hráčovi tenisovej histórie cítil Wawrinka práve tu a pred zápasom vyhlásil: „Verím že ho môžem poraziť, aj keď hrá skvelý tenis a miluje toto miesto. Ak do toho dám všetko, mám šancu!“ Ale v psychologických bitkách musia hráči prekonávať nielen súpera, ale aj sami seba. Pozrime sa na tento fenomén v zápase:

 Wawrinka vie, že musí hrať na doraz a od začiatku pôsobí veľmi nervózne. Do každého svojho úderu a pohybu dáva maximum snahy, čo mu síce prináša veľa víťazných bodov, ale aj veľa chýb. Ak mu výmeny nevychádzajú podľa predstáv, je podráždený. Bojuje s nespokojnosťou a len ťažko sa ukľudňuje a uvoľňuje.  Federer naopak pôsobí na začiatku zápasu trochu unaveným dojmom. Hrá rutinne, viac sa bráni a ťaží z chýb súpera. Bojuje so slabšou zrakovou kontrolou pri niektorých, najmä dlhších výmenách. S týmto problémom sa potýka dlhodobo a zle trafené lopty ho vždy rozladia. Po dvoch setoch je stav vyrovnaný (4:6, 7:5). V treťom sete hráči siahajú úplne na dno svojich síl. Federer odvracia štyri mečboly a dohráva zápas so zranením (kvôli ktorému skrečuje aj nasledujúce finále). Nakoniec vyhráva zápas v tie-breaku (8:6). Wawrinka si pred jedným s mečbolov sťažuje u rozhodcu na nešportové fandenie zo strany manželky šampióna.

Čo k tomu dodať? Zápasy pravdy mávajú spravidla psychologickú zápletku a aj tu bola. Po zápase mali obaja súperi dlhšiu výmenu názorov medzi štyrmi očami. Či to zanechá stopu na Federerovi, ktorý je vnímaný ako tenisová ikona fair-play? Stihne sa dať zdravotne do poriadku pred finále Davis Cupu? Pomôžu nejako osobní koučovia (Edberg a Norman), ktorí tradične vedeli ťahať v tejto súťaži za národný tím? Odpoveď bude známa, pokiaľ obaja nastúpia, už najbližší víkend vo finále DC proti Francúzsku. Môžeme očakávať opäť zápasy pravdy s psychologickou zápletkou.

brain-game-sf-wawrinka-federer

Projekcia v športe

V súčasnom športe rodičia postávajú pri športoviskách a nervózne sledujú svoje deti na tréningoch či zápasoch. Namiesto toho, aby normálne trávili čas vo svojej práci, radšej žijú potrebami svojich detí. Vozia deti na tréningy a zápasy, sledujú a hodnotia ich výkonnosť (hoci by to mal robiť tréner). Hovoria „chceme vidieť, že bojuje… šport stojí veľa peňazí, nech to má nejaký výsledok… má za vzor Nadala, tak nech sa snaží ako on, a pod.“  Rodičia dávajú najavo, že im ide predovšetkým o úspešnosť ich detí. Ide viac o víťazstvá než o zážitky, viac o sebaprekonávanie než o zdravie, viac o bojovnosť než o priateľstvá. Hoci šport by mal poskytovať rozmanité hodnoty, mnohí rodičia sa sústredia len na tie, ktoré sú spojené s úspechmi. Šport tak stráca na atraktivite pre väčšinu detí, pretože víťaz môže byť vždy len jeden. Je riziko, že pri takejto atmosfére po pár rokoch mnoho detí povie „dosť“ !

Projekcia je premietanie vlastných ambícií, cieľov a túžob na niekoho iného. Môže to byť v rôznom kontexte, napr. fanúšik môže premietať svoje ambície na obľúbeného hráča, učiteľ na nadaného žiaka, tréner na najšikovnejšieho zverenca. V športe najčastejšie premietajú svoje ambície rodičia na deti.  Ak rodič v minulosti v športe neuspel, nenaplnené túžby často vkladá do dieťaťa. Projekcia je vždy podfarbená silnými emóciami a obsahuje istú dávku idealizácie a sebaklamu. Inými slovami, dieťa sa zdá byť rodičovi šikovnejšie než v skutočnosti je. Potom je rodič veľmi sklamaný, ak výkony dieťaťa nenaplnili jeho zidealizovanú predstavu. Problémy s projekciou sú dva: 1) úspechy dieťaťa sú pre rodiča vždy  dôležitejšie než jeho zážitky,  2) rodič prestáva rozlišovať medzi vlastnými emóciami a emóciami dieťaťa. Preto by sa mal rodič vždy pýtať: Čím je šport užitočný pre moje dieťa? Prečo ho chce vlastne robiť? Aké sú jeho zážitky? Dostáva v športe to, čo potrebuje pre život? 

Keďže ide o všeobecne známy psychologický problém výchovy športovcov,  v pokrokovejších krajinách našli spôsoby ako tento jav kompenzovať.  Napr. v Česku poriadajú tematické semináre pre rodičov ako vychovávať deti v športe. Medzinárodná tenisová federácia (ITF) vydala súbor rád a odporúčaní s názvom Ako byť lepším tenisovým rodičom

Zaujímavý úkaz som videl pred rokmi na tenisovom turnaji mladších žiakov v Bratislave. Usporiadateľ náhodou kvôli stiesneným priestorom určil pravidlo, že rodičia nesmú ostávať počas zápasov v hale. Rodičia teda postávali vonku pri bufetoch, pofajčievali a čakali. Zmena správania detí na kurtoch bola neuveriteľná! Vládla tam bojovnosť, sebaprekonávanie, ale aj uznanlivosť k súperovi. 

Slovenské príslovie hovorí: Kto nevidel, ten nepochopí :-)

neuspech

 

Ego v športe

 Na turnajoch niekedy počúvam poznámky typu „nemá žiadne ego,… turnaj mu posilnil ego,… s takým egom nemôže prehrať, a pod.“  Z podobných komentárov sa mi zdá, že mnohí športoví fanúšikovia presne nevedia, čo tento výraz znamená. Pojem ego pochádza z psychoanalýzy, ktorá rozdeľuje duševný svet na tri sféry – id, ego a superego. V skratke povedané id  je nevedomie s pudmi, inštinktmi a spomienkami, s ktorými človek nechce mať nič spoločné. Ego je súhrn predstáv, ktoré má človek o sebe a superego je ideál toho, akým chce byť. Je jasné, že medzi egom a superegom nie je súhra, pretože človek nie je nikdy so sebou spokojný, pokiaľ má vysoké superego ( napr. keď podáme slabý výkon, hanbíme sa za to). Na druhej strane, kto nemá vysoké superego, nikam ho to neženie a je sám so sebou spokojný.

 Viacerí šampióni hovoria, že príliš vysoké ego (superego) je prekážkou k dobrým výkonom. Jaromír Jágr, kapitán českej hokejovej reprezentácie, raz po nevydarenom zápase na majstrovstvách sveta, vyhlásil „musíme si přestat honit ego a jít do toho s pokorou“. Výkony sa zlepšili a českí hokejisti na MS v Rakúsku získali zlaté medaily. Pomohlo im, že skrotili vlastné ego? V  ázijských školách bojového umenia sa kladie dôraz na cvičenia, ktorými sa pestuje pokora. Majstri prišli na to, že pokoru treba cvičiť, preto učitelia vyžadujú pokoru nielen u začiatočníkov, ale aj u majstrov. Čím vyššie majstrovstvo, tým vyššie pokušenie byť opantaný vlastným egom.

Príliš vysoké ego sa prejavuje suverénnym vystupovaním, prehliadaním slabších, v prípade neúspechu sa vina kladie na druhých. Žiaľ, dnes tieto prejavy pozorujeme už u najmladších športovcov. Rodičia posilňujú sebavedomie detí luxusnom vecí, ktorými ich obklopujú: značkové oblečenie, najnovší smartphone, voziť sa v skvelom aute …   Ego je vždy posilnené, ak výchádza lepšie v porovnaní s druhými, inými slovami “mať viac alebo mať niečo lepšie než druhí”. Ak to človek so silným egom nemá, cíti sa bezcenne a prežíva debakel.

Predstavme si dvoch rekreačných tenistov ako si idú zahrať zápas. Ako to už býva,  v hre je osobná prestíž a silné ego oboch aktérov. Jeden sa privezie na Audi 8 a druhý na Škode Superb. Kto z nich asi vyhrá zápas? Ja si myslím, že ten, ktorý príde na zápas pešo :-)

Tréneri: Mladá krv či staré pušky?

Moji rodičia boli učiteľmi telesnej výchovy na vysokej škole a súčasne trénermi zjazdového lyžovania. Priviedli ma k mnohým športom, z ktorých napokon zvíťazilo, čuduj sa svete, zjazdové lyžovanie. Keď som v 25 zavesil ako pretekár lyže na klinec, ďalších desať rokov som trénerčil. Mal som príležitosť spolupracovať s  mnohými úspešnými či menej úspešnými trénermi ako pretekár aj ako psychológ. Niektorí tréneri ma posunuli vyššie po športovej alebo ľudskej stránke a rád na nich spomínam. Na niektorých trénerov by som najradšej zabudol. Dá sa povedať, že poznám trénerské remeslo z najrôznejších pohľadov.

Psychologický výskum vlastností úspešných profesionálnych trénerov uskutočnený v USA ukázal nadpriemerné skóre v nasledujúcich vlastnostiach: orientácia na úspech, sebadisciplína, organizácia osobného života, plánovitosť, dobrosrdečnosť, zodpovednosť, schopnosť prijať spoločenské normy, kontrola vlastného správania pod stresom, schopnosť dať dôveru, vodcovstvo, autoritatívnosť, schopnosť poučiť sa z chýb, emocionálna zrelosť, zmysel pre realitu, schopnosť vyjadriť agresivitu prijateľným spôsobom, sebavzdelávanie a pružné využívanie poznatkov, psychologický odhad na ľudí a trpezlivosť. Zaujímavé je, že trpezlivosť sa ukázala ako najfrekventovanejšia vlastnosť úspešných trénerov. Ďalší výskum sa sústredil na role, ktoré tréner zastáva. Zistilo sa, že tréner má ovládať rolu motivátora, psychológa, pedagóga, stratéga, športového odborníka, menežéra a radcu. Zdá sa, že tréner je „dievčaťom pre všetko“, čo najmä v našich končinách platí v plnej miere.

Ako psychológ nachádzam veľké rozdiely v tom, do akej miery tréneri rozumejú svojim zverencom, či ich dokážu namotivovať na tvrdý tréning, ukľudniť alebo vyhecovať pred štartom, či sa vzdelávajú a sledujú nové trendy, či sa dohovoria po anglicky a budujú si kontakty v zahraničí, ako dokážu spolupracovať s rodičmi. To všetko pridáva alebo uberá trénerské body. Trénerské remeslo je drina na plný úväzok s malou šancou na bingo v lotérii. Je to remeslo, ktoré je u nás podceňované a neadekvátne zaplatené. Niet sa čo čudovať, že najúspešnejšími trénermi vo vrcholovom športe sú často rodičia, ktorí trénujú vlastné deti (trénersko-rodičovský model), prípadne sú v pozíciach športových menežérov svojich detí (menežersko-rodičovský model). Poznáme u nás aj iný model?

V trénerskom remesle sa dá hovoriť o  typoch vhodných pre prácu s rôznymi cieľovými skupinami. Typ vhodný pre prácu s deťmi so silným opatrovateľským inštinktom, typ vhodný pre dospievajúcu mládež, ktorý dokáže pracovať s rebelskou psychikou tínedžerov, tréner pre vrcholový šport, ktorý má schopnosť zvládnuť „ponorku“ na dlhých turné, tréner vhodný na dlhodobé budovanie výkonnosti cez viac vekových kategórií, menežérsky typ vhodný pre reprezentáciu alebo na post šéf-trénera. Niektorí tréneri lepšie rozumejú mužskej psychike, iní sa lepšie vyznajú v ženskej duši. Čo z toho vychádza? Asi neexistuje tréner, ktorý by vedel zvládnuť všetko. Lepšie je vytypovať si trénera na základe cieľovej skupiny.

Pre začínajúcich trénerov je dôležité zvládnuť obdobie prechodu z pretekárskej kariéry na pozíciu trénera. Každý vrcholový športovec je prirodzene zameraný na sebarozvoj, kým v trénerskej profesii treba v prvom rade vnímať a chápať zverencov. Tréneri, ktorí športovcom neustále pripomínajú „ako to sami robili v časoch svojej pretekárskej slávy“ toho veľa nedokážu. Chybou je aj časté zdôrazňovanie vlastnej superiority a „mladým to ukazovať na ihrisku“. Takéto postupy motivačne nefungujú a dôkaz vidíme v tom, že športové hviezdy, česť výnimkám,  nehviezdia ako tréneri. Potreby športovca dobre vystihuje tento výrok mladého hráča: „Pre mňa sú dôležité tri veci. Aby mi tréner veril, aby vedel, čo vo mne je a aby to dokázal zo mňa dostať“.

U starých pušiek po dlhých rokoch ťažkej trénerskej práce je typickým stavom únava a vyhorenie (burn-out syndrom). Počul som od trénerov, ktorí absolvovali na nemenovanom športovom gymnáziu so svojimi žiakmi cestu od piateho ročníka až po maturitu, že tých osem rokov sa už nedá zopakovať. Vraj v sebe nenachádzajú silu ani elán na zopakovanie tejto cesty s ďalšou generáciou. Možno už ani nerozumejú nastupujúcej generácii, ktorá to chce robiť po novom. Psychohygienická zásada hovorí, že najlepší  je v tomto prípade dostatočný oddych a pouvažovať o zmene zamestnania. Mne desať trénerských rokov stačilo a práve totálna zmena mi dodala novú energiu, nápady a elán. Druhou možnosťou je dlhodobý oddych a počkať si, kým nepríde nová chuť. 

 Často sa pozornosť v športe sústreďuje na chémiu vzťahu tréner – športovec. Jedna psychologická štúdia s olympijskými medailistami po ukončení ich kariéry ukázala, že olympionici spätne hodnotili u svojich trénerov ako najdôležitejšie tri komponenty vo vzájomnom vzťahu (3C): vzájomnú blízkosť (closeness), spoločnú oddanosť rovnakému cieľu (commitment) a schopnosť dopĺňať sa navzájom (complementarity). Každý tréner pracuje na zdokonaľovaní technických, kondičných a taktických parametrov výkonu, ale súčasne aj s psychikou každého športovca, ktorú sa snaží vedome či nevedome posilňovať. Od kvalitného vzťahu do veľkej miery závisí, či športovec bude mentálne odolný a zrelý na výkonnostné pokroky. Ak tréner verí v športový potenciál , preleje sa viera do sebadôvery športovca a ten dokáže ľahšie realizovať to, čo má natrénované. Predvedené výkony zasa motivujú trénera k ďalšej práci. To je pozitívny kruh spolupráce.

Rady na výber trénera

  1. Pri výbere trénera uvažujte najskôr o tom, aké sú vaše športové ciele. 
  2. Vyberte si trénera, ktorý vidí u každého športovca jeho špecifický športový potenciál a snaží sa ho rozvíjať. 
  3. Zistite si, aké má tréner krédo či súbor zásad, ale aj referencie z jeho predchádzajucej práce. 
  4. Niekedy je vhodná niekoľkomesačná spolupráca „na skúšku“. Všímajte si, či spolupráca bude fungovať na princípe 3C. 
  5. Dobrý tréner vedie športovcov k víťazstvám, ale aj k prekonávaniu prekážok a výkonnostných kríz. 
  6. Vyberte si trénera, ktorý pripravuje svojich zverencov nielen na víťazstvá v športe,
    ale aj v živote.

 

Športový charakter

V našom jazyku nemáme vhodný preklad pre anglický výraz sportsmanship. V slovníkoch sa slovo prekladá ako férovosť, ale v anglickej wikipédii vidíme, že je to širší pojem zahŕňajúci športovú etiku a morálku, úctu a rešpekt k súperovi, sebakontrolu, dôstojné vysporiadanie sa s výhrou aj prehrou, preukazovanie dobrého športového charakteru. Keď sa pozeráme na šport touto optikou, približujeme sa k pôvodným hodnotám športu z čias zakladateľa novodobých olympijských hier, Pierra de Coubertina.

 Skúsení tréneri vedia vycítiť, či ich zverenci a zverenkyne majú dobrý športový charakter a či majú predpoklady stať sa šampiónmi. Aj v našej športovo-psychologickej praxi vieme odhadnúť, koho mentálny tréning posúva k vyššej kvalite a koho nie. Najlepší športoví šampióni obvykle nepotrebujú veľa psychologických sedení k tomu, aby sa naštartovali k lepšej mentálnej výkonnosti a  odolnosti. Športovci so slabším športovým charakterom mávajú typické „zádrhely“, raz im chýba motivácia, inokedy vytrvalosť či vnútorná disciplína. Jednoducho mentálny tréning sám o sebe nestačí na dosiahnutie športového majstrovstva, treba aj dobrý športový charakter.

V športovej psychológii rozdeľujeme psychologickú prípravu na dlhodobú, strednodobú a krátkodobú. Dlhodobá psychologická príprava sa viacmenej zhoduje s výchovou k dobrému športovému charakteru. Rodičia a tréneri, aj keď majú odlišné úlohy v športe, môžu v rámci rôznych športových situácií viesť deti k  správnym športovým postojom a návykom. Dobre zvládnuté postoje a reakcie v situáciach výhry a prehry, športového šťastia či smoly, pri sebaprekonávaní vlastných slabín a pri pomáhaní spoluhráčom vedú k upevňovaniu charakterových vlastností, ktoré sú potrebné na ceste k športovému majstrovstvu.

Každý šport má svoje pravidlá na zachovanie športovej etiky a udržiavanie športového charakteru. Napr. futbalové pravidlá ukladajú rozhodcom trestať nielen nebezpečné zákroky na súpera, ale aj nešportové správanie. Niektoré kluby majú zavedené klubové kódexy pre správanie sa hráčov. Máme skúsenosť, že dodržiavanie morálneho kódexu nielen hráčmi, ale všetkými členmi klubu od vedenia až po rodičov zlepšuje atmosféru v klube zásadným spôsobom. Je zaujímavé, že niektoré nové športy idú pri udržiavaní športovej etiky inou cestou. Namiesto trestania priestupkov sa sústreďujú na odmeňovanie žiadúceho športového správania.

 Freesbe ultimate je kolektívny šport s hádzaním taniera na body, kde hrajú na ihrisku proti sebe dva tímy so siedmimi hráčmi. O sporné momenty v zápase nie je núdza, ale rozhodcov tu nenájdete. Hráči si musia nedovolený bodyček alebo zablokovanie súpera vysvetliť a dohodnúť sa, kto fauloval a kto bol faulovaný. Nezávislý pozorovateľ posudzuje správanie hráčov v zápase pri sporných momentoch, pretože v turnaji sa súťaží o  tzv. spirit of the game, ktorý je dôležitejší než tabuľkové poradie v turnaji. Inšpiratívny model, nemyslíte?

 pb-120806-france-japan-soccer-nj-03_photoblog900

Rodičia a šport

Slovenský šport stojí na rovnici rodičia a deti  rovná sa športová kariéra. Ak má rovnica dobre fungovať, rodičovská pomoc musí byť správne dávkovaná a načasovaná. O tom, ako sa má či nemá rodič správať voči svojim ratolestiam, ktoré začinajú svoju športovú kariéru, sa treba poradiť so športovým psychológom. Ešta aj u nás prežívajú mýty, že psychológ pracuje len s narušenými deťmi. Pravda je taká, že napomáha pri vytváraní zdravých postojov k výkonu, optimalizuje formy komunikácie, oboznamuje s metódami na zvýšenie koncentrácie, psychickej odolnosti pri strese, na vyrovnávanie sa s extrémnymi emóciami, inými slovami pomáha psychickému rozvoju a zvýšeniu odolnosti.

Čo sa týka práce s mladými športovcami, psychológovia tradične spolupracovali so športovými gymnáziami, klubmi i jednotlivcami. Na športových gymnáziách sa robia testy v rámci talentových skúšok a vďaka nim je možné odhadnúť mentálne predpoklady na zvládnutie kombinovanej záťaže vrcholového športu a školy, motivačné predpoklady a psychickú vyrovnanosť. Deti sa na základnej škole často venujú viacerým športom. Kedže majú ďaleko lepšiu schopnosť regenerácie ako dospelí, zvládajú aj viac športov odrazu. Z psychomotorického vývinového hľadiska je počiatočná pohybová všestrannosť veľmi prospešná. Jednako signálmi preťaženia môže byť dlhodobá malátnosť, apatia či zvýšená únavnosť. Vtedy treba program dieťaťa upraviť a zredukovať, prípadne sa poradiť so športovým lekárom.

Rodičia by sa nemali snažiť prostredníctvom svojich potomkov dosahovať svoje nenaplnené ambície. Športový lekár, skúsený tréner, či športový psychológ dokážu v rámci konzultácie poradiť pri rozhodovaní sa o určitom športe. Dieťa samo nevie posúdiť, čo je pre neho dobré a čo nie, ale  uvedomuje si dve veci: či ho daný šport baví a či sa mu darí medzi rovesníkmi. Ak je odpoveď kladná v obidvoch prípadoch, dieťa je na dobrej ceste a rodičia by mu mali umožniť, aby rozvíjalo športový talent. Pokiaľ je odpoveď kladná v jednom prípade a druhom nie, stále sa oplatí istý čas vyčkať, či si dieťa šport obľúbi.  Ak rodičia nútia dieťa do športu napriek jeho negatívnym reakciám, je to chybná cesta. Dieťa robí šport preto, že to otec či mama chcú. Chýba vnútorná motivácia, ktorá je základom dlhodobého úspechu. Preto zastávam názor, že do veku cca 15 rokov by mal športový psychológ spolupracovať nielen so športovcom, ale aj s trénerom a rodičmi.

Rodičia vždy investujú do športu čas,  energiu a peniaze. Športovanie by nemalo ísť na úkor rodiny, tá by mala fungovať normálne. Prípadné obmedzenia treba zvážiť vopred a nevytvárať na dieťa tlak zodpovednosťou. Hlavnou emóciou v detskom veku by mala byť radosť z pohybu. Čo rodičia umelo urýchľujú, sa vráti v podobe preťaženia a zranení. Ale bez rodičov to v športe nejde u nás aj v zahraničí. Napr. v Anglicku športoví psychológovia poriadajú workshopy pre rodičov týkajúce sa správnej výchovy a postojov.

Častým obrázkom u nás je každodenná prítomnosť rodičov na tréningoch. Zasahovanie rodičov do tréningov je negatívnym javom, ktorý ide proti duchu súťažného športu. Na športových akadémiách v západoeurópskych krajinách je pravidlom, že rodičia nesmú byť prítomní na tréningovom procese. Neškodilo by, keby sa toto pravidlo zaviedlo aj u nás. Tréningový program a jeho vedenie má byť plne v kompetencii trénera. Šport by mal rozvíjať vlastnosti ako samostatnosť, odolnosť, bojovnosť a fair-play.  Dieťa sa k nim môže dopracovať skúsenosťami a dobrým trénerským vedením v športovom kolektíve.

 Stretol som sa so situáciou,  kde si rodičia detí  jedného mládežníckeho tímu  zostavili vlastnú web-stránku, kde na diskusnom fóre prezentovali svoje “odborné” názory a hodnotenia práce trénera. Keď sa tímu nedarilo, niektoré anonymné hlasy žiadali dokonca  odstúpenie trénera. Samozrejme,  že stránka bola  verejne dostupná,  mohli  si ju čítať aj hráči . Chudák tréner!  V takejto situácii je  nutné, aby sa klub za trénera postavil , inak to smeruje k jeho likvidácii.

deti