Mesačné archívy: júl 2014

Rodičia a šport

Slovenský šport stojí na rovnici rodičia a deti  rovná sa športová kariéra. Ak má rovnica dobre fungovať, rodičovská pomoc musí byť správne dávkovaná a načasovaná. O tom, ako sa má či nemá rodič správať voči svojim ratolestiam, ktoré začinajú svoju športovú kariéru, sa treba poradiť so športovým psychológom. Ešta aj u nás prežívajú mýty, že psychológ pracuje len s narušenými deťmi. Pravda je taká, že napomáha pri vytváraní zdravých postojov k výkonu, optimalizuje formy komunikácie, oboznamuje s metódami na zvýšenie koncentrácie, psychickej odolnosti pri strese, na vyrovnávanie sa s extrémnymi emóciami, inými slovami pomáha psychickému rozvoju a zvýšeniu odolnosti.

Čo sa týka práce s mladými športovcami, psychológovia tradične spolupracovali so športovými gymnáziami, klubmi i jednotlivcami. Na športových gymnáziách sa robia testy v rámci talentových skúšok a vďaka nim je možné odhadnúť mentálne predpoklady na zvládnutie kombinovanej záťaže vrcholového športu a školy, motivačné predpoklady a psychickú vyrovnanosť. Deti sa na základnej škole často venujú viacerým športom. Kedže majú ďaleko lepšiu schopnosť regenerácie ako dospelí, zvládajú aj viac športov odrazu. Z psychomotorického vývinového hľadiska je počiatočná pohybová všestrannosť veľmi prospešná. Jednako signálmi preťaženia môže byť dlhodobá malátnosť, apatia či zvýšená únavnosť. Vtedy treba program dieťaťa upraviť a zredukovať, prípadne sa poradiť so športovým lekárom.

Rodičia by sa nemali snažiť prostredníctvom svojich potomkov dosahovať svoje nenaplnené ambície. Športový lekár, skúsený tréner, či športový psychológ dokážu v rámci konzultácie poradiť pri rozhodovaní sa o určitom športe. Dieťa samo nevie posúdiť, čo je pre neho dobré a čo nie, ale  uvedomuje si dve veci: či ho daný šport baví a či sa mu darí medzi rovesníkmi. Ak je odpoveď kladná v obidvoch prípadoch, dieťa je na dobrej ceste a rodičia by mu mali umožniť, aby rozvíjalo športový talent. Pokiaľ je odpoveď kladná v jednom prípade a druhom nie, stále sa oplatí istý čas vyčkať, či si dieťa šport obľúbi.  Ak rodičia nútia dieťa do športu napriek jeho negatívnym reakciám, je to chybná cesta. Dieťa robí šport preto, že to otec či mama chcú. Chýba vnútorná motivácia, ktorá je základom dlhodobého úspechu. Preto zastávam názor, že do veku cca 15 rokov by mal športový psychológ spolupracovať nielen so športovcom, ale aj s trénerom a rodičmi.

Rodičia vždy investujú do športu čas,  energiu a peniaze. Športovanie by nemalo ísť na úkor rodiny, tá by mala fungovať normálne. Prípadné obmedzenia treba zvážiť vopred a nevytvárať na dieťa tlak zodpovednosťou. Hlavnou emóciou v detskom veku by mala byť radosť z pohybu. Čo rodičia umelo urýchľujú, sa vráti v podobe preťaženia a zranení. Ale bez rodičov to v športe nejde u nás aj v zahraničí. Napr. v Anglicku športoví psychológovia poriadajú workshopy pre rodičov týkajúce sa správnej výchovy a postojov.

Častým obrázkom u nás je každodenná prítomnosť rodičov na tréningoch. Zasahovanie rodičov do tréningov je negatívnym javom, ktorý ide proti duchu súťažného športu. Na športových akadémiách v západoeurópskych krajinách je pravidlom, že rodičia nesmú byť prítomní na tréningovom procese. Neškodilo by, keby sa toto pravidlo zaviedlo aj u nás. Tréningový program a jeho vedenie má byť plne v kompetencii trénera. Šport by mal rozvíjať vlastnosti ako samostatnosť, odolnosť, bojovnosť a fair-play.  Dieťa sa k nim môže dopracovať skúsenosťami a dobrým trénerským vedením v športovom kolektíve.

 Stretol som sa so situáciou,  kde si rodičia detí  jedného mládežníckeho tímu  zostavili vlastnú web-stránku, kde na diskusnom fóre prezentovali svoje “odborné” názory a hodnotenia práce trénera. Keď sa tímu nedarilo, niektoré anonymné hlasy žiadali dokonca  odstúpenie trénera. Samozrejme,  že stránka bola  verejne dostupná,  mohli  si ju čítať aj hráči . Chudák tréner!  V takejto situácii je  nutné, aby sa klub za trénera postavil , inak to smeruje k jeho likvidácii.

deti