Mesačné archívy: január 2016

Tu a teraz!

Byť “tu a teraz” je mantrou koncentrácie. Kto chce dosiahnuť stopercentný výkon, musí byť svojou mysľou v prítomnosti. Vtedy nám neunikne nič podstatné, dokážeme správne zareagovať a dokonca predvídať, aký bude najbližší krok. Kvalita výkonu sa odvíja od vnímania prítomného okamihu. Pokiaľ sa človek zaoberá rôznymi vecami a myšlienkami, nedokáže byť v prítomnosti. Myšlienky sa týkajú minulosti (čo sa stalo) alebo budúcnosti (čo sa môže stať), takže hlava “cestuje”. Okrem toho je cestujúca myseľ oddelená od tela, pretože telo žije v prítomnosti a je s ňou fyziologicky prepojené (dýcha, vníma zmyslami).

Zlou správou je, že moderný svet človeka stále viac vzďaľuje od prítomnosti. Mobily, počítače, rádio, TV, reklamy a nové informácie bombardujú ľudskú myseľ a nútia ju k neustálemu prepínaniu. V školách a na pracoviskách sa vyžaduje najmä rýchlosť a zvládanie kvantity (učivo, klienti, úlohy). Medzigeneračne síce dochádza k zvyšovaniu rýchlosti myslenia, ale za cenu zhoršovania kvality. Upevňujeme si návyk prepínať, čo vedie k neschopnosti dlhšie sa sústrediť na jednu vec.  Kapacita pozornosti je však obmedzená. Štúdie ukazujú, že človek dokáže v jednom momente zachytiť maximálne 7 signálov. Napr. počas komunikácie sa dokážeme síce sústrediť na troch hovoriacich ľudí naraz, ale klesá kvalita, takže sa z komunikácie stáva povrchná činnosť.

Pri činnostiach robených “odrazu” dochádza častejšie k chybám a nehodám. Keď ráno idem autom do práce, takmer denne vidím nejakú haváriu. Typické koncentračné problémy nastávajú, (1) ak sa náhle zvýši náročnosť úlohy, (2) ak je úloha nudná, (3) ak je príliš ťažká a spôsobuje nadmerný stres. Najlepšie funguje koncentrácia vtedy, ak je úloha na hornej hranici individuálnej náročnosti. Je pochopiteľné, že keď sa učíme niečo nové, koncentrácia je obohatená o reflex “vnímania novosti”. Zaujímavé je, že keď mozog zvládne činnosť ako rutinu, presunie jej kontrolu do inej časti mozgu, čím si uvoľní kapacitu frontálneho laloku na “nové veci”.

Hoci pri bežných činnostiach vystačíme s priemernou koncentráciou, pri súťažných športových výkonoch je jednota tela a mysle potrebná. V kolektívnych športoch platí rovnica: V = P – S, kde reálny výkon (V)  je stanovený ako potenciálna výkonnosť jednotlivých hráčov (P) mínus straty (S) v dôsledku chybnej spolupráce a komunikácie. Zistilo sa, že keď hráči pred zápasom používali mobily, následne sa výkon tímu zhoršil. V niektorých kluboch zaviedli pravidlo, že pred tréningom a počas cestovania na zápasy sa nebudú požívať mobily, čo výrazne pomohlo výkonnosti tímov. V školstve sa nepoučili a stále vládne “akademická sloboda”. Žiaci používajú svoje smarty a tablety bežne počas vyučovania na všetko možné, snáď s výnimkou preberaného učiva.

Dobrou správou je, že koncentrácia sa dá zlepšovať činnosťou a tréningom (inak by človek ako živočíšny druh už vyhynul) a skúsenosti ukazujú, že športovci majú koncentračnú schopnosť sformovanú podľa športu, ktorý robia (napr. tenista sa dokáže krátkodobo koncentrovať na jednu vec, dobre zvláda frustrácie a rýchlo sa dostáva nazad do pracovného tempa). Tréning koncentrácie by mal prebiehať ako modelovanie. V tenise je typické, že deti sa ešte nedokážu sústrediť na celý zápas, takže cvičenie koncentrácie môže byť prospešné. Príklad: Nejaký jednoduchý koncentračný výkon, napr. chytanie letiacej loptičky 10x opakovať (jedna výmena), prestávka (20 sekúnd), sériu 5x opakovať (jeden gem) a to celé opakovať 10x (jeden set), čím sa modeluje koncentračná schopnosť v trvaní setu (500 loptičiek). Náročnosť stimulov treba zvyšovať postupne podľa zlepšovania koncentračnej schopnosti. Ak sa schopnosť nezlepšuje, niekde asi robíme chybu! :-)

federer-new-racket

 

 

 

Šport a fair-play

Fair-play je rešpektovanie vopred dohodnutých pravidiel pre súťaž. V športe, ktorý je typický práve bojom o celkové prvenstvo, je dodržiavanie pravidiel zásadnou vecou. Ak sa pravidlá nedodržiavajú, šport sa rýchlo zmení na boj, kde platí zákon “oko za oko, zub za zub” pričom môžu prevládať podvody a zákernosť. Potom už nevyhrá ten, kto je najlepší a najschopnejší, ale ten, kto porušovaním pravidiel získa rozhodujúcu výhodu nad súperom.

Niekoho by mohlo napadnúť, že ľudská schopnosť stanovovať si pravidlá nás nadraďuje nad ríšu zvierat, ale nič nie je vzdialenejšie od pravdy ako toto tvrdenie. Príroda sama stanovila základné zákony, ktoré zvieratá rešpektujú, napr. ak je nedostatok vody, predátori pri napájadle nelovia, ale aj za normálnych podmienok zabíjajú len z dôvodu vlastného prežitia a zachovania rodu. My ľudia nielenže zákony prírody nerešpektujeme, ale porušujeme aj také, ktoré si sami stanovujeme. Tendencia podvádzať a nerešpektovať pravidlá je ľudským, dokonca možno politickým “vynálezom”.

Sklony k podvádzaniu študovali viacerí psychológovia. Dan Ariely na mnohých experimentoch ukázal, že takmer všetci ľudia za určitých okolností majú tendenciu podvádzať. Klamú pritom nielen druhých, ale aj sami seba. Dôvodom je svedomie. Po klamstve sa človek potrebuje sám pred sebou ospravedlniť, že neurobil nič “až tak zlé” bez ohľadu na to, či urobil malé klamstvo (niekde treba začať) alebo pri podvodoch obrovských rozmerov. História ukazuje, že čím väčšie klamstvo, tým väčší sprievodný sebaklam. Z tohto je zrejmé, že podvádzaním poškodzujeme  nielen druhých, ale aj sami seba (známe sú u klamárov duševné poruchy, odcudzovanie sa navzájom, strata dôveryhodnosti, a pod).

Kedy vlastne podvádzame? Po prvé ak nás podvádzajú druhí a získavajú výhody na náš úkor, po druhé ak k podvádzaniu máme dostatok príležitostí a po tretie ak sa dokážeme sami pred sebou ospravedlniť. Postupne sa spúšťa spoločenská špirála v zmysle kréda “nedodržiavanie pravidiel je výhodnejšie než ich dodržiavanie”, čo v závere vedie k tomu, že prežije len ten, kto je nielen silný, ale aj bezohľadný.  Philip Zimbardo dokázal v legendárnom Stanfordskom experimente u normálnych ľudí vyvolať patologicky agresívne správanie jednoduchým zavedením “patologických” pravidiel spolunažívania. Zároveň dokazuje, že pre zachovanie humanity a fair-play je kľúčové nastavenie spravodlivých pravidiel a kontrola ich dodržiavania.

Vráťme sa k športu. Som presvedčený, že fair-play musí byť jedným zo základných princípov športu. Ak chýba fair-play, potom sa nenaplňuje dôležitý odkaz športu, že sa dá bojovať “ako o život” a súčasne dodržiavať také pravidlá, aby súperi mali vzájomný rešpekt a úctu. Ustráženie tenkej hranice medzi tým, čo sa smie a čo nie, je dôležitou súčasťou hry. Vo väčšine športov vstupujú do diania rozhodcovia, ale sú aj športy, kde si pravidlá strážia sami športovci tým, že sa k nim otvorene zaviažu (viď blog Športový charakter). Existujú aj neočakávané momenty fair-play, ktoré rýchlo obletia svet a získajú si fanúšikov ako napr. tenisový challenge Jacka Socka v prospech Hewitta v tohtoročnom Hopmanovom pohári. Pri dnešnej popularite športu sa dá s trochou nadsádzky povedať, že ak by sa vytratil fair-play zo športu, vytratila by sa ľudská viera v platnosť pravidiel vôbec.

rozhodca