Byť “tu a teraz” je mantrou koncentrácie. Kto chce dosiahnuť stopercentný výkon, musí byť svojou mysľou v prítomnosti. Vtedy nám neunikne nič podstatné, dokážeme správne zareagovať a dokonca predvídať, aký bude najbližší krok. Kvalita výkonu sa odvíja od vnímania prítomného okamihu. Pokiaľ sa človek zaoberá rôznymi vecami a myšlienkami, nedokáže byť v prítomnosti. Myšlienky sa týkajú minulosti (čo sa stalo) alebo budúcnosti (čo sa môže stať), takže hlava “cestuje”. Okrem toho je cestujúca myseľ oddelená od tela, pretože telo žije v prítomnosti a je s ňou fyziologicky prepojené (dýcha, vníma zmyslami).
Zlou správou je, že moderný svet človeka stále viac vzďaľuje od prítomnosti. Mobily, počítače, rádio, TV, reklamy a nové informácie bombardujú ľudskú myseľ a nútia ju k neustálemu prepínaniu. V školách a na pracoviskách sa vyžaduje najmä rýchlosť a zvládanie kvantity (učivo, klienti, úlohy). Medzigeneračne síce dochádza k zvyšovaniu rýchlosti myslenia, ale za cenu zhoršovania kvality. Upevňujeme si návyk prepínať, čo vedie k neschopnosti dlhšie sa sústrediť na jednu vec. Kapacita pozornosti je však obmedzená. Štúdie ukazujú, že človek dokáže v jednom momente zachytiť maximálne 7 signálov. Napr. počas komunikácie sa dokážeme síce sústrediť na troch hovoriacich ľudí naraz, ale klesá kvalita, takže sa z komunikácie stáva povrchná činnosť.
Pri činnostiach robených “odrazu” dochádza častejšie k chybám a nehodám. Keď ráno idem autom do práce, takmer denne vidím nejakú haváriu. Typické koncentračné problémy nastávajú, (1) ak sa náhle zvýši náročnosť úlohy, (2) ak je úloha nudná, (3) ak je príliš ťažká a spôsobuje nadmerný stres. Najlepšie funguje koncentrácia vtedy, ak je úloha na hornej hranici individuálnej náročnosti. Je pochopiteľné, že keď sa učíme niečo nové, koncentrácia je obohatená o reflex “vnímania novosti”. Zaujímavé je, že keď mozog zvládne činnosť ako rutinu, presunie jej kontrolu do inej časti mozgu, čím si uvoľní kapacitu frontálneho laloku na “nové veci”.
Hoci pri bežných činnostiach vystačíme s priemernou koncentráciou, pri súťažných športových výkonoch je jednota tela a mysle potrebná. V kolektívnych športoch platí rovnica: V = P – S, kde reálny výkon (V) je stanovený ako potenciálna výkonnosť jednotlivých hráčov (P) mínus straty (S) v dôsledku chybnej spolupráce a komunikácie. Zistilo sa, že keď hráči pred zápasom používali mobily, následne sa výkon tímu zhoršil. V niektorých kluboch zaviedli pravidlo, že pred tréningom a počas cestovania na zápasy sa nebudú požívať mobily, čo výrazne pomohlo výkonnosti tímov. V školstve sa nepoučili a stále vládne “akademická sloboda”. Žiaci používajú svoje smarty a tablety bežne počas vyučovania na všetko možné, snáď s výnimkou preberaného učiva.
Dobrou správou je, že koncentrácia sa dá zlepšovať činnosťou a tréningom (inak by človek ako živočíšny druh už vyhynul) a skúsenosti ukazujú, že športovci majú koncentračnú schopnosť sformovanú podľa športu, ktorý robia (napr. tenista sa dokáže krátkodobo koncentrovať na jednu vec, dobre zvláda frustrácie a rýchlo sa dostáva nazad do pracovného tempa). Tréning koncentrácie by mal prebiehať ako modelovanie. V tenise je typické, že deti sa ešte nedokážu sústrediť na celý zápas, takže cvičenie koncentrácie môže byť prospešné. Príklad: Nejaký jednoduchý koncentračný výkon, napr. chytanie letiacej loptičky 10x opakovať (jedna výmena), prestávka (20 sekúnd), sériu 5x opakovať (jeden gem) a to celé opakovať 10x (jeden set), čím sa modeluje koncentračná schopnosť v trvaní setu (500 loptičiek). Náročnosť stimulov treba zvyšovať postupne podľa zlepšovania koncentračnej schopnosti. Ak sa schopnosť nezlepšuje, niekde asi robíme chybu!