Pojem koučovanie pochádza zo športového prostredia z anglických výrazov (a coach, coaching). Hoci to u nás bežne prekladáme ako tréner a trénovanie, koučovanie je širší pojem než trénovanie. Kým tréner (a trainer) sa sústreďuje len na tréning, napr. na nácvik určitej technickej zručnosti, kouč športovcov alebo celý team vedie k vyššej výkonnosti rôznymi prostriedkami.

V koučovaní sa využívajú rôzne komunikačné techniky a prístupy, napríklad metóda GROW, s ktorou sme robili rozsiahly dvojročný výskum o jej účinku na motiváciu. Zistilo sa, že koučovanie je výborným doplnkom k direktívnemu trénerskému štýlu, pretože umožňuje lepšie spoznať osobnosť športovca, zvýšiť jeho motiváciu, angažovanosť a cieľavedomosť. Koučovanie je efektívne nielen v športe, ale aj v rôznych iných oblastiach (biznis, politika, školstvo, zdravotníctvo, psychológia, mentálny koučing, systemický koučing, a pod).

Semináre koučovania vedieme systematicky od roku 2011 spolu s Emilom Miškem,  ktorý je certifikovaným koučom ICF (Internatioal Coach Federation) a trénerom tenisu. V prvých rokoch na naše semináre chodili len tréneri, dnes pribúdajú aj ľudia z iných profesií (manažéri, učitelia, fyzioterapeuti, psychológovia, rodičia a aktívni športovci).

Tento rok otvárame od apríla do septembra celoročný základný cyklus 6 seminárnych dní, ktorý je časovo rozvrhnutý tak, aby účastníci mali možnosť medzi jednotlivými seminármi skúšať si koučovanie na vlastnej koži. Hlavným cieľom nie je teória, ale najmä praktické využitie. Na seminároch si účastníci odskúšajú techniky koučovania sami na sebe, neskôr so známymi a nakoniec to zvládnu aj “na ostro” v praxi. Okrem toho otvárame na jeseň 3 nadstavbové semináre “Koučovanie v tíme”, “Sebakoučovanie” a “Koučovanie a Flow”.

Prihláška na semináre 2016  je na našej stránke Facebooku  

Skupina účastníkov z roku 2015

O tom, že Slováci nemajú dostatočné sebavedomie, počúvam pravidelne už od zmeny politického režimu, kedy ľudia začali cestovať na západ nielen za turistikou, ale aj za prácou a vzdelaním. Hoci vtedy nikto z nás nebol veľmi pripravený ani jazykovo ani profesionálne, rýchlo sme si začali nahovárať, že dokážeme to isté čo oni, len nám chýba potrebné sebavedomie. Ilúzia “o nedostatku sebavedomia” sa v spoločnosti udomácnila, čo viedlo k zavádzaniu rôznych kurzov na zvýšenie sebavedomia a vytváranie dobrého dojmu na okolie (v skratke sa tieto kurzy dajú nazvať “Ako rýchlo uspieť …”). Psychológovia, personalisti a výchovní poradcovia boli v tejto oblasti vynachádzaví a dnes tu máme mladú generáciu, ktorá v sebavedomí nezaostáva ani za tými najlepšími na svete. Len sa akosi zabúda, že k zdravému sebavedomiu treba predovšetkým dlhodobú prácu a z toho prameniace znalosti a zručnosti. 

Ilúzia o nedostatočnom sebavedomí neobchádza ani šport. Vždy sme trochu závideli športovcom z veľkých krajín (Sovieti, Američania, a pod) , že ich športovci si mimoriadne veria. Tu si treba uvedomiť, že ich sebavedomie sa utváralo v tvrdej domácej konkurencii, keď sa predierali k reprezentačnému dresu. Ak americký plavec či atlét porazí na domácich majstrovstvách konkurenta, ktorý je úradujúcim majstrom sveta, tak si bude veriť aj na majstrovstvách sveta. Ak je sebavedomie len “nafúknuté”, prináša to opačný efekt ako hovorí príslovie “pýcha predchádza pád”.  V dôsledku toho sa podceňujú súperi a ak súboj neprebieha podľa očakávania, prichádza rýchla frustrácia.

Malým krajinám svedčí naopak skromnosť. Mám odpozorované, že slovenskí športovci dosahujú najlepšie výsledky vtedy, ak od nich okolie veľa neočakáva. Úloha favorita nám príliš nesvedčí, čo sa ukazuje najviac v mediálne sledovaných športoch alebo pred veľkými podujatiami. Dobrí tréneri to vedia a športovcov radšej pripravujú v tichosti. Ak sa športová forma prechváli, na pretekárov padne “deka” a ich výkon je zviazaný nadmernou zodpovednosťou.

Mal som príležitosť spolupracovať s niekoľkými olympijskými víťazmi a majstrami sveta. Vynikali nielen veľkou pracovitosťou a cieľavedomosťou, ale aj skromnosťou. Vedeli, v čom sa stále musia zlepšovať. Najťažšie to majú samozrejme tí, ktorí sú svetovou triedou a všetci od nich očakávajú medaile. Tu je “krotenie ega” obzvlášť dôležité. Ten, kto ostáva nohami na zemi, uspeje skôr než ten, kto má prílišné ego a nadmerné sebavedomie.

Vodná slalomárka Elena Kaliská získala dvakrát olympijské zlato. Veľký tlak bol na ňu vyvíjaný najmä pred LOH v Aténach 2004, keď v tom roku vyhrala všetky Svetové poháre a všetci ju označovali za olympijskú favoritku číslo jedna. Elen to vtedy ustála a reagovala slovami: “Ja som len jednou z viacerých kandidátok. Musím sa hlavne dobre pripraviť na preteky a treba aj povestný kúsok šťastíčka, ktorý si musím zaslúžiť svojou tvrdou prácou”.

Keď som začal systematickú prácu s tímovými športmi a menovite s hádzanármi, veľmi mi pomohol rozhovor s Urbanom Johnsonom, ktorý je výborným športovým psychológom a bývalým hádzanárskym trénerom zo Švédska. Medziiným mi povedal: “Lavička je ďalším hráčom tímu”. Odvtedy som si pri práci v tímoch vždy všímal ako sa v klube starajú o náhradníkov a hráčov, ktorí sa doliečujú po zranení. Vlastne oni to majú psychicky najťažšie. Nevedia, kedy budú schopní sa plnohodnotne zapojiť a znovu naskočiť do zápasov.

Aj k športovému psychológovi prichádzajú najčastejšie hráči, ktorým sa nedarí a majú ešte k tomu pocit, že im tréner neverí. Takí hráči sedia na lavičke a nevedia, kedy a či vôbec nastúpia. Počul som, že v niektorých kluboch ide o zámernú taktiku testovania “psychickej odolnosti” hráčov. Nič nemám proti skúškam psychickej odolnosti, ale pokiaľ hráč tvrdo maká celý týždeň a tréner ho chváli, a potom ho v zápase nenechá hrať, tak tu niečo nesedí. Tréneri a funkcionári by mali budovať v hráčoch pocity dôvery, pretože každý hráč si zaslúži rešpekt. Ak stratí pocit dôvery, potom klesá jeho sebahodnota a vnútorné odhodlanie odovzdať všetko pre tím.

V športe sa spravidla všetko točí okolo hviezd a lídrov. Dostáva sa im zvýšenej pozornosti od trénerov, funkcionárov a médií. Ale tím je tvorený aj menej viditeľnými hráčmi, takzvanými robotníkmi, nosičmi vody alebo strážcami hviezd. Sú veľmi dôležití a dá sa povedať, že bez nich by tím nebol plnohodnotný. Ak je tím tvorený len hviezdami a nikto nerobí “čiernu robotu”, tak obvykle to na ihrisku nefunguje. Práve kompaktnosť tímu a vysoké nasadenie všetkých hráčov je pre výsledok rozhodujúce. Hovorí sa, že mužstvo je také silné ako jeho najslabší hráč. Lavička náhradníkov môže dodať tímu energiu, ak sa hra nedarí, inokedy rozhodne gól striedajúceho hráča v posledných minútach, inými slovami každý má byť nejakým spôsobom pre tím užitočný.

Zinedine Zidane bol veľkým futbalistom a dlhoročným kapitánom Francúzska a práve včera mal premiéru v trénerskom kresle Realu Madrid v zápase EL proti AS Roma. Premiéra sa mu vydarila, Real vyhral v Ríme 2:0 gólmi Ronalda a striedajúceho Jeseho. Aký bol Zidanov komentár k streleným  gólom? “Cristiano bol skvelý, ale takí boli všetci. Aj tí, ktorí v zápase nehrali, boli veľmi dôležití pre tímovú morálku. Som šťastný, že Jese dal gól – zaslúžil si ho za svoju snahu.”