Mesačné archívy: júl 2016

Národná mentalita

Letná olympiáda je predo dvermi a každého fanúšika zaujíma ako to dopadne. Zvládnu to organizačne usporiadatelia? Budú ďalšie dopingové škandály? Potvrdia favoriti svoju rolu alebo budú prekvapenia? Ale najmä, ako dopadnú naši športovci? Dnešný blog je o národnej mentalite, ktorá sa najviac prejavuje práve na celosvetových podujatiach. Je to otázka zaujímavá nielen pre fanúšikov a športových novinárov, ale aj pre realizačné tímy, pretože v dnešnej dobe sú už reprezentácie skladané zo športovcov rôznych národností či rás (ak si národná federácia športovca kúpi). Trénerov a športových psychológov preto určite zaujíma, ako porozumieť športovcom iných národností, rás alebo vierovyznania a ako z nich vydolovať športovú jedinečnosť.

Národná mentalita sa najviac prejavuje v športoch s národnou tradíciou. My máme napr. tradíciu v loptových hrách ako futbal, volejbal, basketbal alebo hádzaná, čo pochádza ešte z československej éry. Česi vnášali do športu rozum, my Slováci zasa srdce a tento dvojzáprah fungoval veľmi dobre. Okrem toho máme výbornú schopnosť improvizácie. Pri nefunkčnom systéme štátnej podpory športu sa snáď každý športovec, ktorý chcel prežiť, musel naučiť improvizovať. V lyžiarskom športe sme napríklad zažili, že komunistickí funkcionári vyslali reprezentáciu zjazdárov na bežecké preteky, a podobne. Rokmi sme si navykli tak dobre improvizovať, že to zobúdzalo akýsi iný zdroj energie. Najlepšie sa pretekalo, keď v tom bol kus srandy z improvizácie (nespočetné historky tohto druhu medzi nami kolujú dodnes).

Improvizačné schopnosti nám ostali aj po zmene režimu. Napr. počas Majstrovstiev sveta v hokeji v Goteborgu 2002, kde sme sa stali majstrami sveta, sa niektorí naši najlepší hráči dohodli, že zaplatia letenky uvoľneným hráčom z NHL (pretože rozpočet hokejovej federácie s touto eventualitou asi nepočítal), aby sa včas pripojili k tímu. Príklad slovenskej improvizácie a tímovej súdržnosti na najvyššej úrovni.

Je jasné, že sa nemôžeme porovnávať so športovými veľmocami. Tí tréneri, ktorí sa v tom utápajú, upadnú do pesimizmu, ktorý prechádza  postupne aj na ich zverencov (mal som niekoľkých klientov tohto druhu). Naopak, keď sa im darí udržať si optimizmus napriek problémom, prenesú to na svojich športovcov a môžu ich naštartovať k veľkým úspechom. V psychológii je tento postoj označovaný ako pružná nezdolnosť (angl. resilience). Je to paradox: ako malá krajina nemáme proti veľmociam šancu, ale ako jednotlivci sa proti nim vieme presadiť. Dúfajme teda, že na olympiáde bude dostatok problémov, aby sme tam mali výhodu “domáceho prostredia” :-)

Dobrým príkladom je kanoistika na divokej vode. Nápady trénera Hochschornera na vylepšenie lode z nenápadnej dielne už pomaly vchádzajú do histórie tohto športu. Teraz z jeho tradične inovačného prístupu ťaží aj súčasná generácia kanoistov.

Hochsici-4Benus-1

Pred 40 rokmi Anton Tkáč získal zlato v šprinte na OH v Montreale, pretože spolu s trénerom Žákom našli slabiny u každého súpera a vedeli to patrične v pretekoch využiť. V súčasnosti Peter Sagan tiež vyhráva preteky s intuíciou víťaza a so schopnosťou improvizácie. Nebyť smoly s podkĺznutim galusky v špurte na posledných metroch Tour de France, víťazstvo pod Eiffelovkou by bolo určite jeho. Verme teda, že to viacerým našim v Riu vyjde aj s pomocou našej tvorivosti a improvizácie. 

Anton_Tkac0704s9-tourfrance-60p