Dnes sa v športe často skloňuje hlava. Športovci, tréneri, rodičia, športoví funkcionári či publicisti vidia ako hlavnú príčinu športového nezdaru “hlavu”. Aj lekári pripúšťajú, že väčšina zdravotných ťažkostí má psychosomatický pôvod a liečbu treba začať od hlavy. Je tu psychologický boom. Ide len o šport alebo celá spoločnosť psychicky chorľavie?

Jedna psychologická teória (i keď je mnoho teórií) hovorí, že základný problém tkvie v myšlienkach. Výskum ukázal, že denne prejde hlavou človeka niekoľko tisíc myšlienok, každých pár sekúnd nás niečo napadne či objavíme novú informáciu. Homo sapiens je na túto “výkonnosť” hrdý, ako keby to bola známka vysokej inteligencie. Neustále hľadá nové informácie, surfuje po internete, ťuká do smartfónu, robi niečo a zároveň myslí na niečo iné. Ale je to ozaj známka vysokej inteligencie? Zistilo sa, že vzťah medzi množstvom myšlienok a spokojnosťou je skôr negatívny. Až 80 percent myšlienok sú opakujúce sa, neužitočné a často kontraproduktívne myšlienky vzhľadom na prebiehajúcu činnosť.

Na druhej strane, každá myšlienka nejako zasahuje a ovplyvňuje organizmus. To, čo prebehne hlavou, pokračuje cez emócie ďalej a telo na to reaguje. Ak by sme to prirovnali k počítaču, tak hlava funguje ako jeho užívateľ. Hoci je default počítača nastavený správne, užívateľ ho stále zaplavuje tisíckami rôznych pokynov. Otvára množstvo aplikácií, ktoré si navzájom prekážajú, počítač stráca výkonnosť, občas zamrzne či potrebuje reset. Zdá sa, že kľúčom k lepšej výkonnosti a spokojnosti je schopnosť udržiavať si poriadok v hlave a vo vlastných myšlienkach.   

Aj pre športový výkon je plná koncentrácia dôležitá. Žiadne rozptyľovanie sa myšlienkami, ale vnímanie prítomného okamihu. Pre plnú koncentráciu je dôležitá bezmyšlienkovitosť. Ak sa dostaví myšlienka, koncentrácia na okamih vypadne. Pri výkone, ktorý prebieha v bleskurýchlych sekvenciách, je prepínanie činnosti mozgu na: vnímanie-myslenie-vnímanie vlastne dekoncentráciou. Tréneri hovoria, že často je lepšie konať než myslieť. Problém je v tom, že “užívateľ mozgu” jeho plné vypnutie nezvláda. Mal by sa teda naučiť s myšlienkami správne zaobchádzať. Tu je niekoľko rád:

1. Nájdite si každý deň chvíľu čas, aby ste sledovali vlastné myšlienky.
2. Naučte sa rozlišovať medzi dôležitými a nedôležitými myšlienkami.
3. Venujte pozornosť len tým myšlienkam, ktoré súvisia s práve prebiehajúcou činnosťou.
4. Odpútajte sa od rušivých myšlienok typu “čo keby”.
5. Doprajte si luxus “nemyslieť na nič”.
6. Nájdite si čas vnímať svet len cez zmysly a bez premýšľania.
7. Denne sa venujte chvíľu činnosti, ktorú si môžte vychutnávať zmyslami (napr. jedlo, hobby, atď).
8. Počas športového výkonu sa učte vnímať prítomnosť všetkými zmyslami odrazu.

Mnoho zaujímavých informácií k téme nájdete v publikácii kognitívneho psychológa P. J. Howarda “Príručka pre užívateľa mozgu”.

Domnievam sa, že v profesionálnom športe existujú imitátori a inovátori. Imitácia (napodobňovanie) je základným druhom učenia. Niektoré psychologické školy dokonca veria, že táto forma učenia je rozhodujúca pre formovanie osobnosti (behaviorizmus a sociálne učenie). V športe je napodobňovanie tiež veľmi rozšírené. Športovec sa najľahšie naučí techniku tak, že napodobňuje niekoho, kto ju dokonale ovláda. V zlatom veku motorického učenia (zhruba od 7 do 15 rokov) má takmer každé dieťa športový idol, ktorý napodobňuje. Samozrejme oveľa ľahšie je napodobňovať vonkajší prejav než náročnú techniku, takže deti napodobňujú svoje hviezdy vo všetkom od účesu až po teatrálne vystupovanie.  Dobrý tréner by si mal všímať, koho jeho zverenci napodobňujú a pokiaľ ich dokáže jemne usmerniť vo výbere správnych vzorov a vlastností, veľmi mu to uľahčí život.

Inovácia znamená prínos novej kvality do určitých zaužívaných procesov, čím sa tieto stanú efektívnejšími. Vo vrcholovom športe, ktorý je charakterizovaný posúvaním limitov za hranicu možného, inovátori sú najcennejšou devízou. A to sa týka nielen športovcov, ale aj trénerov, kondičných a nutričných špecialistov, dizajnérov či psychológov. Pri neustálom pribúdaní nových športov a zavádzaním nových technológií sa stáva proces inovácií nepretržitým.

V každom športe sa stretneme s “inovátormi techniky pohybu”. Keď sa pozriete na takého športovca, vždy sa odlišuje od ostatných špecifickým prejavom a spôsobom ako víťazí nad súpermi. Niekedy je to športový supertalent (napr. Michael Jordan v basketbale), inokedy osobnosť s mimoriadnym športovým intelektom (napr. Reinhold Messner v horolezectve). Hlavnou črtou je, že radi vymýšľajú nové veci a využívajú “kreatívne učenie”.

“Kondiční inovátori” zavádzajú do tréningového procesu vedecké poznatky, ktoré zásadne menia pohľad na tréning a posúvajú hranice športovej sily, rýchlosti, vytrvalosti a obratnosti za dovtedy mysliteľné maximum.

“Taktickí inovátori” sú zvyčajne trénerské osobnosti, ktoré skvelé výsledky dosiahli za pomoci mimoriadnej taktickej vyspelosti (napr. Otto Rehhagel, nemecký futbalový tréner, ktorý s Gréckom neočakávane vybojoval titul majstra Európy v roku 2004).

“Technologickí inovátori” zasa zavádzajú nové prvky týkajúce sa športového náčinia či výstroja. Pohybujú sa tiež často na tenkej hranici jestvujúcich pravidiel (v minulom blogu sme spomenuli vynaliezavosť Petra Hochschornera), ale asi najfrekventovanejšou oblasťou je v tomto smere automobilizmus a vývoj superstrojov (napr.  Adrian Newey, dizajnér F1).

Najzaujímavejší sú “všestranní inovátori”, ktorí si dokážu nájsť a pospájať novinky z rôznych oblastí, čím posúvajú svoj šport do novej dimenzie majstrovstva (napr. Ivan Lendl alebo Novak Djokovič v tenise prišli s takými novinkami v technike, taktike, psychike, kondičke alebo strave, že sa potom dokázali udržať na vrchole dlhšie než iní).

Daniel Šlachta bol čsl. reprezentantom v zjazdovom lyžovaní a vzdelaním strojný inžinier, ktorý prišiel s troma prevratnými novinkami v tomto športe, ktoré sú dnes síce bežné, ale on s nimi prišiel sám pred takmer 70 rokmi! Prvou jeho novinkou bol “samosvorný uhol”, čo znamenalo použitie ostrejšieho uhla hrán než bolo bežných 90 stupňov, pričom si dokázal tento uhol na lyžiach sám vyrobiť. Druhou inováciou bola “tesná stopa”, pretože dovtedy sa jazdilo  pomerne ďaleko od smrekových tyčí, kde každý dotyk s tyčou pretekára poriadne bolel.  Vyrátal si, že zmena stopy tesne k tyčiam by mu priniesla niekedy až 16-metrové skrátenie trate, tak vyvinul techniku jazdy, pri ktorej mal stopu tesne pri tyčiach, a zároveň sa im dokázal telom uhnúť. Treťou inováciou bol “horný záber”, na ktorý prišiel pomocou analýzy gravitačných síl počas oblúka na naklonenej rovine. Zistil, že najúčinnejší záber je v prvej časti oblúka (oproti vtedajšej zvyklosti zatláčať až v závere oblúka), čo umožňuje lepšiu oporu pre lyže na vyrezanie oblúka aj na veľmi strmom a ľadovom svahu (pozn. vďaka tomu dokážete získať na strmých svahoch plnú kontrolu jazdy). Dúfam, že som vás týmto podrobným popisom príliš nenudil, len som chcel vzdať hold jednému veľkému lyžiarovi-inovátorovi.