Mesačné archívy: december 2017

Majme všetkých päť pokope

“Má všetkých päť pokope” je úslovie, ktoré v našom jazyku hovorí, že niekto má zdravý rozum.  V angličtine výraz ´take five´ znamená urobiť si krátku prestávku. V muzike sa džezová kapela Dave Brubeck Quartet preslávila skladbou Take Five , ktorá sa hrá už takmer 60 rokov.

Zdravý rozum súvisí s piatimi zmyslami. Kto má zdravé zmysly a dokáže ich každodenne používať, vidí svet realisticky. Napríklad si všimne mimiku a tón hlasu druhého človeka a z toho vyvodí jeho dôveryhodnosť. Niekoho nemôžeme ani cítiť, ani počuť. Ak nejaké jedlo zapácha, nebudeme ho jesť. Ak šaty nie sú na dotyk príjemné, nechceme ich nosiť. Zmysly si pomáhajú navzájom. Ak človek stratí zrak, pomôže mu výnimočne zlepšený sluch. Kto uverí ilúziám alebo virtuálnej realite a postupne začne halucinovať, je jednou nohou na psychiatrickom oddelení.

V športe je používanie všetkých zmyslov veľmi dôležité pre dobrý výkon. Kto používa všetky zmysly odrazu “tu a teraz”, viac sa ponorí do výkonu a dosiahne herný tranz. Vtedy výkon prebieha najlepšie. Okrem toho nám prichádza na pomoc šiesty zmysel, ktorým je intuícia. Intuícia nemá zmyslový orgán, ale pracuje odrazu s informáciami zo všetkých zmyslov a pomáha pri správnej reakcii. Myseľ to často nevie pochopiť (pretože pracuje len s myšlienkami), že pri najťažších rozhodnutiach je najlepšie intuitívne riešenie. Namiesto ´urob ako myslíš´, by sme mali hovoriť ´urob ako cítiš´.

Päť prstov má ľudská ruka. Každý prst má vlastný význam, ale je aj súčasťou celku. Ak vec vieme správne uchopiť, dokážeme ju lepšie spoznať a ak treba, aj ovládnuť. take five-2Šport je o spolupráci, kde si hráči musia pomáhať, ak chcú dosiahnuť dobrý výsledok. Tľapnutím rukou dáva jeden druhému najavo´môžeš sa na mňa spoľahnúť´. Dobrá spolupráca sa rýchlo pozná. Je to podobné ako u dobre zohratej kapely. To dá zdravý rozum.

 

Nech sa vám darí mať všetkých päť pokope!  P.F. 2018

Čo je najdôležitejšie pri športových začiatkoch?

Mnohí rodičia chápu, že športovanie detí môže byť dobrým základom pre ich život. Dávajú preto deti na rôzne športy a podstupujú pri tom nemalé obete. Šport je náročný na čas, peniaze a každodenne vynaloženú energiu. Často je to investícia zo strany celej rodiny. Je prirodzené, že sú obdobia, kedy rodičia zvažujú, či sa táto investícia oplatí. Má dieťa na šport vôbec talent? Môže byť raz šampiónom ako o tom sníva?  Nepripravujeme ho o niečo dôležitejšie v živote? Ak aj športová kariéra vyjde, čo potom? Podobné otázky víria asi v hlave každého rodiča. Samozrejme, že  športoví psychológovia musia mať vo svojej agende správne postoje, rady a odporúčania. Pravdepodobne prvou radou seriózneho športového psychológa je, že dobrá rodičovská výchova je pre dieťa tým najlepším mentálnym tréningom. Konzultácie smerujú k tomu, na čo  sa treba vo výchove najviac sústrediť a ako to dosiahnuť.

V posledných rokoch sú športoví rodičia mojou každodennou klientelou. Niekedy odo mňa žiadajú, aby som dieťaťu poradil ako zvládnuť stres alebo vzťahový problém, ale čoraz častejšie sú ochotní počúvať aj výchovné rady. To je v dôsledku toho, že “moderná” uvoľnená výchova dáva obrovský priestor na chyby a výchovnú zmätenosť. Mnohí rodičia cítia, že niekedy nekonajú optimálne (hoci sa práve na internete dočítali, čo je posledným výchovným hitom), nie každý rodič je ochotný uveriť každej hlúposti, preto si kladú otázky ako ďalej. Psychológia už dávno zistila, že pokiaľ výchovné chyby (ktoré robí každý rodič) nie sú včas a správne korigované, prejaví sa to negatívne na osobnosti dieťaťa a nezriedka si to dieťa nesie ďalej ako celoživotné bremeno (a s ním aj celá rodina). Je zrejmé, že so správnou výchovou treba začať včas ako hovorí slovenské príslovie “Ohýbaj ma mamko, kým som ja len Janko, až ja budem Jano, neohneš ma mamo!”

1450510
Práve pri športových začiatkoch sú najlepšie prirodzené podmienky pre správnu výchovu. Treba však presne vedieť,
aké vlastnosti chceme u dieťaťa vypestovať a ako na to.

Otužilosť. Šport sa bežne vykonáva v náročnom a nekomfortnom prostredí, kde sa dieťa učí prekonávať nepohodu. Takéto sebaprekonávanie je správne, a je len vítané, ak tréningy sú vonku, najlepšie v prírode. Dieťa by sa malo naučiť otužilosti v zlom počasí, teplote či náročnosti prostredia. Rodičia to majú vyhrané až vtedy, keď sa dieťa teší na tréning aj vtedy, keď vonku prší, sneží alebo fúka vietor.

Psychická odolnosť. Hoci drvivá väčšina rodičov chce, aby dieťa bolo psychicky odolné, paradoxne mnohí robia všetko preto, aby sa to nepodarilo. Vozia dieťa každodenne na tréning, nosia mu tašku, ovplyvňujú trénera, aby malo zvýhodnené podmienky na úkor iných (napríklad zaradenie do zostavy, aj keď mu to nejde), kritizujú trénera za prísnosť, a pod.  Ak sa dieťa doma posťažuje (na učiteľov či trénerov), rodičia robia dieťaťu advokáta. Deti sa rýchlo naučia manipulovať dôverčivými  rodičmi a vedia si “vyjednať” rôzne výhody a často nadbytočný komfort. Pritom v životopisoch tých najúspešnejších športovcov si môžeme všimnúť, že ich rodičia boli prísni a dôslední. Dobre to ilustruje aj svetoznámy Mischelov tzv. cukríkový test, ktorý bol mnohokrát zopakovaný v rôznych vekových skupinách a kultúrach. Jasne sa dokázalo, že práve sebadisciplína v detskom veku je predpokladom k úspešnosti v živote.

Sociálne začlenenie. Človek je sociálna bytosť. Kto chce byť v živote úspešný a spokojný, musí si vedieť vybudovať a udržiavať dobré sociálne vzťahy. Šport je na to ideálne prostredie, pretože športový kolektív vytvára (podobne ako svorka v divočine) prirodzenú hierarchiu vzťahov. Najšikovnejšie dieťa má v kolektíve najväčšiu prestíž, pretože tá je vždy priamo úmerná schopnostiam a užitočnosti každého člena. Je zarážajúce ako často prirodzenú hierarchiu ničia samotní tréneri, ktorí to neraz  robia pod škodlivým vplyvom rodičov. Hoci príčiny takého správania môžu byť rôzne, zvyčajne sa to dá označiť ako vytváranie protekcionizmu. V športe je protekcionizmus stratégiou typu “prehra-prehra”, pretože ak je napr. šikovnejšie dieťa v zostave nahradené  protekčným, kolektív bude cítiť nespravodlivosť a bude protekčným dieťaťom opovrhovať. Ak má byť v športovom kolektíve zdravý duch a výchova k hodnotám, treba zachovať prirodzenú hierarchiu a stanoviť tímové pravidlá, ktoré platia rovnako pre všetkých.

Bojovnosť. Kto chce niečo v živote dokázať, musí sa naučiť bojovať. Cesta ku každému úspechu je nejakým spôsobom náročná a “vydláždená” rôznymi neúspechmi, s ktorými sa dieťa musí vyrovnať . Ak dieťa nie je bojovné, môže síce športovať s radosťou, ale súťaženie bude pre neho utrpením. V súťažnom športe ani tona pohybového talentu nenahradí bojovnosť. A bojovnosť sa zíde aj do bežného života. Asi žiaden rodič by nechcel, aby jeho dieťa celý život presedelo niekde v kúte. Treba ho naučiť, aby malo radosť aj zo športovania, aj zo súťaženia. Prehra k športu patrí tiež, hoci málokto ju má rád. Kto chce byť v živote úspešný, musí najskôr mať odvahu veľa prehrávať.

Zvládanie prehier. Šport dáva veľakrát možnosť pocítiť prehru. Niekedy je to prehra so sebou samým (nezvládol som to), inokedy prehra s druhými (boli lepší ako ja).  Zvládať oba druhy prehier sa treba naučiť a vyťažiť z nich niečo pre ďalší rast. Kto okúsi prehru so sebou samým, môže sa naučiť, že sa vždy dá vstať a ísť ďalej. Kto prehrá s druhými, môže sa naučiť niečo o pocitoch tých, ktorí prehrávajú. Rodičia by sa mali naučiť akceptovať prehry svojich detí. Ich prítomnosť pri prehre dieťaťa je potrebná. Rodič môže učiť dieťa uznaniu druhých, ktorí boli lepší, a taktiež k tomu, aby sa vedelo poučiť z vlastných chýb. Psychológia radí, aby láska k vlastnému dieťaťu nekolísala podľa toho, či sa dieťaťu práve darí alebo nie.

Tematika vývinu osobnosti  dieťaťa v športe je výborne spracovaná v prednáške kolegu Michala Šafářa pod názvom: Chcete mít doma šampióna?  (prednášku nájdete na webe)