Olympiáda s politickou príchuťou

olympijske vlajky
Niektoré štáty si dnes kupujú takmer hotových šampiónov z cudziny,
aby sa zviditeľnili vo svete, ale v podstate hovoria: Nemáme na to,
aby sme si ich vychovali doma, tak sme ich kúpili vonku.

Všetci sa na olympijské hry tešíme. Niektorí nedočkavo pred televíznymi obrazovkami, iní sa inšpirujú hrami a zvyšujú svoje športové aktivity, niektorí ich sledujú jednoducho zo zvedavosti, či sa vyvoleným jedincom splní olympijský sen. Ale jedno vieme všetci. Olympiáda je politický a ekonomický nástroj celej planéty. Športovci tu okázalo reprezentujú svoje krajiny a pokiaľ dovezú domov medaile, je to vnímané celým svetom tak, že štát je úspešný (aspoň čo sa športu týka) alebo modernou terminológiou povedané “zviditeľňuje sa”.

V nedávnej minulosti platilo, že čím silnejší a autoritatívnejší politický režim, tým viac dôležitosti pripisovali politické špičky počtu získaných medailí. O vrcholovom športe sa hovorilo ako o výkladnej skrini režimu. Pod piatimi kruhmi tak bojovali Sovieti proti Američanom (ZSSR : USA), východní Nemci proti západným (NDR : NSR), a neskôr pribudli aj ďalšie krajiny (napr. Čína), ktoré tiež dokázali, že sú športovými superveľmocami.

Dnešná doba je už iná. Každý štát si môže kúpiť takmer hotových šampiónov a po určitom čase ich predvádzať ako vlastných. Ak štát  správne zainvestuje, pri troche šťastia príde zisk nielen v podobe vzácneho kovu, ale aj ako dôkazu politickej úspešnosti. Slovensko tiež investovalo, a oplatilo sa! Kúpili sme športovkyňu od veľmoci, ktorá ju hlúpo predala. Ale tak to už v obchode chodí. Teraz máme našu športovú Nasťu, nasťenku.

Pôvodom ruská biatlonistka s veľkou mierou talentu a ešte väčšou pracovitosťou pod vedením ruského trénera a manžela v jednej osobe už dvanásť rokov vozí medaile domov na Slovensko. A po každej olympiáde dáva dojemným spôsobom najavo aká je šťastná, že môže reprezentovať našu krajinu. Tak sa spolu s ňou môžeme tešiť všetci – politici, funkcionári a fanúšikovia športu, či komentátori, ktorí vedia rozjasať nezanedbateľnú časť národa. Tú časť, ktorá akosi pozabudla, že slovenský šport neustále živorí, bez ohľadu na to, či niekto vozí medaile alebo nie.

Boli sme majstrami sveta v hokeji, vyhrali sme Fed-Cup v tenise, máme Petra Sagana , a čo zásadného sa zlepšilo v slovenskom športe? Takmer nič. Šport stále nesú na pleciach rodičia, ale deti obvykle musia končiť so športom predčasne, a najčastejšie kvôli peniazom. Väčšina populácie si pravidelný  šport nemôže dovoliť. Ľudia jednoducho nemajú na to a často ani nemajú kde. Na Slovensku je podstatne viac chátrajúcich asfaltových plôch a zastaralých športových areálov než moderne vybavených športovísk a štadiónov. Realistická časť národa sa preto len útrpne prizerala ako slovenský prezident (podobne ako ten predchádzajúci) veselo šantil v hlúčiku hokejových fanúšikov, ktorí si mohli dovoliť ísť fandiť na druhý koniec sveta na olympiádu… a pritom si myslela svoje.

osrblie- strelnicaosrblie-realita3

Osrblie (Národné biatlonové centrum) bolo dejiskom Majstrovstiev sveta v biatlone (1997), ale za posledných dvadsať rokov sa tu žiadne svetové podujatie (s výnimkou svetovej univerziády) nekonalo, najmä z dôvodu nevyhovujúcej infraštruktúry strediska a zlého dopravného spojenia. 

ms 1970-fisareal fis

Štrbské Pleso – jedno z najkrajších turistických stredísk Vysokých Tatier bolo dejiskom Majstrovstiev sveta v klasických disciplínach v roku 1970.  Odvtedy sa tu nič významné v športe nekonalo ( s výnimkou svetovej univerziády spolu s Osrblím), opäť z dôvodu nevyhovujúcej infraštruktúry strediska a predpotopného vybavenia športového areálu. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *