Veda je dnes na vzostupe nielen v prírodných, ale aj spoločenských vedách. Nečudujme sa, veď sociálnych problémov stále pribúda. Máme čoraz viac vedeckých spoločností, združení, kongresov, konferencií, sympózií, renomovaných časopisov či aspoň vedeckých zborníkov, ale zdá sa, že táto vedecká usilovnosť (až na pár výnimiek) príliš nepomáha ľuďom k riešeniu ich každodenných problémov. Za tridsať rokov praxe som spoznal stovky trénerov, ale nepamätám si ani jediného, ktorý by si prečítal niečo v renomovanom vedeckom periodiku (nanajvýš tak v populárno-vedeckom časopise). Veda je buď príliš komplikovaná alebo odťažitá od praxe, a možno oboje. Ľudia sa preto obracajú na tzv. odborníkov v praxi, ktorých úlohou je poznatky vedy “pretaviť” do niečoho použiteľného pre prax. Aj mnohé komentáre mojich čitateľov svedčia o tom, že kým sa preklikajú k niečomu užitočnému, trvá to večnosť. Uveďme si niekoľko dôvodov, prečo tomu tak je:

Vedu robia spravidla len vedci. Vo vedeckých radách, ktoré rozhodujú o tom, čo sa má a môže uverejňovať, sedia “zaslúžilí” páni vedci, ktorí síce majú za sebou dosť štúdií  v renomovaných časopisoch, ale rokmi strávenými vo vedeckých  kabinetoch sa postupne vzdialili potrebám praxe. A súdiac podľa ich rigidných a autoritárskych postojov týchto pánov už ani veľmi nezaujíma, čo si žiada každodenný život. Je to akýsi začarovaný kruh.

Komplikovaný obsah a slovník. Vedecký obsah sa prezentuje pre laika nezrozumiteľným slovníkom a s veľkým množstvom odborných výrazov. Mohli by sme predpokladať, že tento slovník slúži vedcom k  exaktnejšiemu dorozumeniu sa navzájom, ale nemýľme sa. Často sa práve vedci hádajú o ten najsprávnejší výraz a ich mladí ambiciózni nasledovníci začnú čoskoro tento trend napodobňovať, aby mohli pod svojimi učiteľmi a tútormi začať vlastnú vedeckú kariéru. Začarovaný kruh pokračuje.

Nevhodné výskumné vzorky. Ak si niekto myslí, že je ľahké zlákať ľudí ako “pokusných králikov” na výskum, je na omyle. Spravidla treba sľúbiť nejakú výhodu či odmenu než sa podvolia k účasti. To ale zásadne degraduje výber osôb, ktoré sú skúmané. Napr. vrcholových či elitných športovcov vôbec nie je ľahké získať do psychologických výskumov, takže sa o nich pomocou vedy skoro nikdy nič nedozvieme. Výskum sa spravidla opiera o vzorku priemerných ľudí.

Štatistické spracovanie.  Výsledky tzv. serióznej vedy sa spracúvajú štatisticky, aby mohli byť akceptované ako vedecky vierohodné. Navrch má samozrejme kvantitatívny výskum nad kvalitatívnym, keďže práca s číslami a grafmi vyzerá na papieri lepšie než odborný odhad. Takýto predpoklad o číslach je však ilúziou. Každý praktik vie aký dôležitý je psychologický odhad a pochopenie jedinečnosti každého ľudského správania. Pokiaľ si praxou človek tento odhad nevypestuje, nemá na psychologický úspech šancu . To je pravdepodobne dôvod, prečo vedci nie sú ako praktici úspešní. Na druhej strane je to dôvod, prečo praktici radšej veria overeným skúsenostiam než vedeckým poznatkom.

Teórie a modely s prižmúrenými očami. Vedecky čistým postupom je nájsť si výskumnú platformu zakotvenú v uznávanej teórii a potom parciálnym výskumom prispieť svojou trochou do mlyna. Napríklad vytvoriť model (podľa možnosti univerzálny), ktorý vysvetľuje nejaký jav či správanie, prípadne dať odporúčania na riešenie nejakého problému. Taký  je  ideál vedeckej úspešnosti. Vedec si teda zorganizuje podmienky a začne skúmať, ale má spravidla množstvo organizačných problémov. Nie vždy to skrátka vychádza tak, ako by si prial. V mene celkovej úspešnosti je potom často schopný prižmúriť oči, aby to v konečnom dôsledku “vyšlo” (hurá, potvrdenie hypotézy).

Kontrolované verzus prirodzené podmienky. Ľudské správanie je vždy determinované určitými princípmi a faktormi (premennými), ktoré sa dajú skúmať. Najlepšie je to robiť v prirodzených podmienkach. “Kameňom mudrcov” je poznať ľudské správanie v prirodzených podmienkach, porozumieť mu a správne ho ovplyvňovať. Avšak skúmať človeka v prirodzených podmienkach je takmer nezlučiteľné s tradičným výskumom, ktorý je posadnutý kontrolou podmienok.  Mnohé z toho bolo zistené a popísané v “zlatom veku” vedy, teda v minulom storočí. Ak platí, že ľudská genetická výbava a pohnútky k správaniu sa rýchlo nemenia, čo by mala dnešná veda skúmať? Existuje nejaký smer, kadiaľ by sa mala uberať?

Ako praktik v psychológii športu si často dávam otázku, čo by nám najviac mohlo pomôcť z oblasti vedy. Prišiel som k záveru, že by to malo byť skúmanie nových civilizačných fenoménov a ich každodenný dopad na psychiku. Uvediem niekoľko oblastí, ktoré ma tu napadajú: ako ovplyvňuje užívanie digitálnych technológií mozog a správanie človeka?, ako ovplyvňujú  novodobé environmentálne záťaže ľudskú toleranciu na stres?, ako ovplyvňuje odklon od tradičných hodnôt základné vzťahy medzi ľuďmi?… a samozrejme mnohé iné zaujímavé témy, ktoré však treba uchopiť novým pružnejším spôsobom.

Psychologická veda by mala skúmať nové civilizačné fenomény a ich dopad na psychiku človeka. A tiež to, aké možnosti nám v tomto smere dáva šport. 

Je nesmierne zaujímavé skúmať človeka s jeho genetickou výbavou, ktorá sa mení tak pomaly a jeho snahu zvládať tento svet, ktorý sa mení tak rýchlo. Výskum tohto druhu nám v psychológii stále chýba alebo prichádza len oneskorene.

Na XI. Európskom kongrese športovej psychológie (Copenhagen, 2003) sa niekoľkí športoví psychológovia stretli na záverečnom bankete celkom náhodou s reprezentačným volejbalovým trénerom Holandska (táto krajina je svetovou špičkou vo volejbale), ktorý v rámci debaty poznamenal, že hoci sa zúčastnil celého kongresového programu, ťažko by tu našiel päť  psychológov (spomedzi 677 aktívnych účastníkov), na ktorých by sa obrátil so svojimi problémami z trénerskej praxe. Táto poznámka dala impulz ku vzniku skupiny F.A.S.T. (Forum for Applied Sport Psychologists in Top-Sport), ktorá si vytýčila za cieľ zmenšovať priepasť medzi vedou a praxou vo vrcholovom športe.