O tom, že Slováci nemajú dostatočné sebavedomie, počúvam pravidelne už od zmeny politického režimu, kedy ľudia začali cestovať na západ nielen za turistikou, ale aj za prácou a vzdelaním. Hoci vtedy nikto z nás nebol veľmi pripravený ani jazykovo ani profesionálne, rýchlo sme si začali nahovárať, že dokážeme to isté čo oni, len nám chýba potrebné sebavedomie. Ilúzia “o nedostatku sebavedomia” sa v spoločnosti udomácnila, čo viedlo k zavádzaniu rôznych kurzov na zvýšenie sebavedomia a vytváranie dobrého dojmu na okolie (v skratke sa tieto kurzy dajú nazvať “Ako rýchlo uspieť …”). Psychológovia, personalisti a výchovní poradcovia boli v tejto oblasti vynachádzaví a dnes tu máme mladú generáciu, ktorá v sebavedomí nezaostáva ani za tými najlepšími na svete. Len sa akosi zabúda, že k zdravému sebavedomiu treba predovšetkým dlhodobú prácu a z toho prameniace znalosti a zručnosti. 

Ilúzia o nedostatočnom sebavedomí neobchádza ani šport. Vždy sme trochu závideli športovcom z veľkých krajín (Sovieti, Američania, a pod) , že ich športovci si mimoriadne veria. Tu si treba uvedomiť, že ich sebavedomie sa utváralo v tvrdej domácej konkurencii, keď sa predierali k reprezentačnému dresu. Ak americký plavec či atlét porazí na domácich majstrovstvách konkurenta, ktorý je úradujúcim majstrom sveta, tak si bude veriť aj na majstrovstvách sveta. Ak je sebavedomie len “nafúknuté”, prináša to opačný efekt ako hovorí príslovie “pýcha predchádza pád”.  V dôsledku toho sa podceňujú súperi a ak súboj neprebieha podľa očakávania, prichádza rýchla frustrácia.

Malým krajinám svedčí naopak skromnosť. Mám odpozorované, že slovenskí športovci dosahujú najlepšie výsledky vtedy, ak od nich okolie veľa neočakáva. Úloha favorita nám príliš nesvedčí, čo sa ukazuje najviac v mediálne sledovaných športoch alebo pred veľkými podujatiami. Dobrí tréneri to vedia a športovcov radšej pripravujú v tichosti. Ak sa športová forma prechváli, na pretekárov padne “deka” a ich výkon je zviazaný nadmernou zodpovednosťou.

Mal som príležitosť spolupracovať s niekoľkými olympijskými víťazmi a majstrami sveta. Vynikali nielen veľkou pracovitosťou a cieľavedomosťou, ale aj skromnosťou. Vedeli, v čom sa stále musia zlepšovať. Najťažšie to majú samozrejme tí, ktorí sú svetovou triedou a všetci od nich očakávajú medaile. Tu je “krotenie ega” obzvlášť dôležité. Ten, kto ostáva nohami na zemi, uspeje skôr než ten, kto má prílišné ego a nadmerné sebavedomie.

Vodná slalomárka Elena Kaliská získala dvakrát olympijské zlato. Veľký tlak bol na ňu vyvíjaný najmä pred LOH v Aténach 2004, keď v tom roku vyhrala všetky Svetové poháre a všetci ju označovali za olympijskú favoritku číslo jedna. Elen to vtedy ustála a reagovala slovami: “Ja som len jednou z viacerých kandidátok. Musím sa hlavne dobre pripraviť na preteky a treba aj povestný kúsok šťastíčka, ktorý si musím zaslúžiť svojou tvrdou prácou”.